Kto je Laborantka.sk?

Volajú ma Veronika alebo aj Nika a som bývalá farmaceutická laborantka. Toto povolanie ma fascinovalo už od detstva, ale mohla som byť okrem laborantky aj kadečo iné.


Malé dievčatá sú byť všeličím. Najčastejšie speváčkami, doktorkami, princeznami a učiteľkami. Nehovorím, že som aj ja nemala obdobie, kedy ma najviac lákal spev. Ale mne sa ešte viac páčilo v lekárni, lebo to tam pekne voňalo. Neraz som nedokázala spustiť oči z okienka, v ktorom laborantka miešala mastičku, alebo odísť od regálu s kozmetikou.

Laborantka vo výrobe parfumov

Mama zo mňa chcela mať parfumérku, čo je tiež svojim spôsobom laborantka. Snívala o tom, ako raz pôjdem na školu niekde vo Francúzsku, vyštudujem a svoju prácu nájdem v niektorom z prestížnych módnych domov - ako trebárs Dior (jej obľúbená značka), Chanel či Lancôme.

Ale nebol to len nejaký jej výplod fantázie či sebecké želanie. Mne sa parfumy veľmi páčili. Odjakživa. Sotva som sa ako malý špunt naučila chodiť a už ma môj zvedavý noštek vodil kade tade. Človek aby mal pri mne oči aj na chrbte, lebo stačilo mi zavetriť vo vzduchu vôňu nejakej pekne navoňanej ženy alebo muža a moje drobné nožičky sa okamžite rozutekali tým smerom. Chcela som tú peknú vôňu cítiť čo najdlhšie a vedieť, čím to ten človek vonia. Bolo teda logické, že mám k parfumom veľmi blízko. Bližšie, než mávajú iní ľudia. Ostalo to tak dodnes. Parfumy sú stále mojou vášňou.

Bylinkárka odjakživa

Keď som mala asi päť rokov, našla som v dome starého otca veľkú knihu o liečivých bylinkách. Čajíky zo zlažotožltej prvosienky alebo z pestrofarebných pľúcnikov neboli pre mňa už v ranom veku žiadnou novinkou. Prvosienky alebo ľudovo "kašky" sme s mamou chodili zbierať na kopec blízko jej niekdajšej roboty a tak som ich v knižke okamžite spoznala. Od tej doby bola kniha trvalou súčasťou môjho života.

J. Volák, J. Stodola, F. Severa - Veľká kniha liečivých rastlín (1987), zdroj

Najskôr som zbierala iba to, čo mi môj starký alebo mama ukázali v knižke a v záhradke. Bylinky som sušila na papieri a robila z nich čaje. Keď ma v základnej škole naučili čítať, spoznala som ešte viac byliniek rastúcich u nás. V knižke bolo všetko. Kedy a ako ich zbierať, aká čajová zmes sa dá z nich pripraviť a komu s akým problémom pomôžu. Chytilo ma to až tak, že ma moji spolužiaci začali kvôli tomu prezývať "bylinárka".

Penelope Odyová: Veľký atlas liečivých rastlín, zdroj

Neostalo však len pri ich zbere. Keď sa môj krstný otec oženil, jeho manželka mi kúpila na narodeniny ďalšiu knižku od Penelope Odyovej. Vedela, že mám k bylinkám vzťah a že rada čítam. To mala pravdu. Ja som nikdy nepotrebovala k životu prítomnosť iných. Stačil mi môj svet, fantázia a knihy v ňom. Kniha bola jej prvý a vtedy ešte úprimný darček od srdca, ktorý si navždy zapamätám, pretože mi spravil radosť a určil moje ďalšie smerovanie. Kniha ani zďaleka nebola tak veľká a byliniek v nej nebolo mnoho. Bol to však výber tých najpoužívanejších rastlín v liečiteľstve a kniha ilustrovala niektoré moderné spôsoby prípravy liečivých prípravkov. Vtedy sa prvýkrát ozvala tá laborantka vo mne. Priamo na povale rodičovského domu sa už bylinky nielen sušili. Začala sa moja príprava sirupov, pleťových vôd, roztokov na vlasy, liečivých olejov, krémov i mastí.

Naozajstná farmaceutická laborantka

Roky ubehli a odrazu sa v škole začali učitelia vypytovať, čím chcem byť. Ja som mala na výber dve možnosti. Môžem ísť na konzervatórium a študovať hudbu. Po skončení štúdia sa stanem buď učiteľkou hudby, alebo budem koncertovať, alebo pôjdem na vysokú školu. Profesori na konzervatóriu si vypočuli moju hru na klavír (vychodila som celú ZUŠ), počuli môj spev a povedali, že potrebný talent mám. Nebol pre mňa problém zapamätať si a naučiť sa melódiu aj z odposluchu. Druhá možnosť bola, čo mi navrhla moja mama, stať sa farmaceutická laborantka. S týmto povolaním sa dalo a stále dá uplatniť vo viacerých smeroch. Ako farmaceutická laborantka môžem vyrábať lieky, kozmetiku, môžem pracovať v lekárni, robiť kozmetičku a aj sa ďalej vzdelávať - trebárs aj na tú parfumérku alebo magistru farmácie. Keby som chcela. Akurát ma netešilo, že je moja škola viac ako 100 km od môjho domova.

Aby som mala lepšiu predstavu, čo je to tá laborantka, zašli sme s mamou na deň otvorených dverí na zdravotnícku školu do Banskej Bystrice. Svet laboratórií s potrebným vybavením sa mi vďaka tejto návšteve zapáčil ešte viac. Každá laborantka v ňom mala svoju úlohu a niečo pripravovala. Jedna robila žuvačky, druhá pastilky s príchuťou mäty, tretia pleťový krém, štvrtá čaj proti kašľu. Mala som jasno. Áno, toto chcem. Chcem ľuďom pomáhať, liečiť ich, robiť ich krásnych, voňavých a budem laborantka.

Stredná škola mi dala veľa. Život na internáte nebol až taký zlý. Naučila som sa ešte väčšej samostatnosti. Sama si navariť, ožehliť, oprať, upratať, byť zodpovedná. Vlastne sme si s dievčatami užili i veľa zábavy. Školské výlety, výjazdy do mesta, na kúpalisko, nič mi neušlo.

Aj v škole to bolo fajn. Naozaj sme si mohli vyrobiť množstvo kozmetiky. Od gélov na vlasy až po rúž. Bavilo ma byť v laboratóriu. Škola ale nepatrila k ľahkým. Botanika, farmakológia, chémia, príprava liekov, cudzí jazyk, patológia, v prvých dvoch ročníkoch aj matematika, fyzika a informatika mi dávali zabrať. Väčšina predmetov ma fascinovala a stále fascinuje, ale jedna časť môjho JA kričala o pomoc. Tá, ktorá sa vie učiť iba logicky a prakticky, alebo z odposluchu, nie si čosi čítať a surovo sa niečo bifľovať.

Čo som ako laborantka neznášala

Aby ste tomu rozumeli... dokážem sa naučiť naspamäť aj celú rozprávkovú knihu. Zreprodukujem od slova do slova všetko, čo mi kto kedy povedal alebo spravil. Aj veci z detstva. Pokiaľ vo mne tie slová a činy vyvolali emócie. Moja hlava príjme veľa praktických vedomostí a aj jazyky sa učím celkom dobre. Ale nezapamätám si, ako kto vyzeral, nepamätám si mená ľudí a už vôbec nie čísla alebo nejaké ďalšie názvy. Tie si zapamätám len vtedy, ak sa s nimi stretávam stále. Napríklad si zapamätám cenu niečoho, čo predávam každý deň. Alebo názov zložky, ktorú dávam do krému alebo o ktorej stále čítam. Praktická časť všetkého bola výborná. Aj všetko, čo som sa nemusela učiť naspamäť. Do laboratória by ma pokojne mohli zavrieť aj na celý deň a ja by som sa tam bavkala. Aj s bylinkami ma tešila práca. Doma som ich aj naďalej zbierala a sušila.

Horšia bola tá druhá časť. V škole som najviac nenávidela somatológiu v prvom ročníku. Je to náuka o ľudskom tele, čo by ma bavilo. Ale nebola som schopná zapísať si do pamäti latinské názvy každej časti tela. Každý sval, každá kosť, každý orgán do detailov. A potom ma ničila ešte matematika i časť chémie, kde boli chemické rovnice, výpočty a vzorce. Dnes ľutujem, že som práve v prvom ročníku chodila poza školu a niektoré predmety strašne flákala. Časť z toho som sa síce doučila v ďalších ročníkoch, ale časť neviem doteraz a občas mi to aj chýba. Zároveň ale viem naisto, že ja naozaj nemám vizuálnu pamäť. Ísť študovať farmáciu ďalej by nebolo rozumné, lebo práve toto by ma na vysokej škole zabilo. Farmácia nie je iba o účinkoch liekov na organizmus. Je tam minimum prípravy liekov a maximum chémie, vzorcov, latinských názvov a výpočtov. Teda nič pre mňa. Ale nechcela som ostať ako obyčajná laborantka, lebo hoci si ich ľudia (v tom čase) ešte vážili a škola bola ťažká, stále je to iba stredoškolské vzdelanie.

Ide sa študovať, lenže čo?

Prihlášku som si poslala do Žiliny na štúdium anglického jazyka a hudby, kde ma nevzali. A do Nitry na štúdium anglického jazyka a etiky, kde som uspela. Síce ma to stálo veľa námahy doučiť sa etiku i filozofiu, ale ja som rodený filozof a toto pre mňa nebolo až také utrpenie. Popri diaľkovom štúdiu som pracovala v lekárni ako farmaceutická laborantka, potom na rok odišla do Anglicka (kvôli jednej skúške na katedre anglistiky, ktorú som nespravila) a po ročnom prerušení pokračovala. Už ale bohužiaľ nie v treťom ročníku - v etike a angličtine.

Mala som smolu. Túto študijnú kombináciu po našom ročníku neotvorili. Musela som sa pekne vrátiť k druhákom, ktorí študovali angličtinu ako učiteľstvo akademických predmetov a dorobiť všetky prvácke aj druhácke skúšky z pedagogiky i psychológie. Ďalšia rekvalifikácia v mojom živote. Ale psychológia a pedagogika ma bavili tiež. A nie zbytočná. Laborantka to v praxi využije. Aj v lekárni predsa treba pacientom často niečo vysvetľovať a psychologicky na nich pôsobiť. Rozpoznať na prvý pohľad ich náladu, vedieť prispôsobiť reč, zistiť ich problém a pomôcť im. Využiteľné je to aj inde, ale to sa už dozviete v ďalšom článku o tom, čím sa zaoberám.

U mňa napokon všetko skončilo bakalárskym vzdelaním. Najviac spokojný bol starý otec, za mlada tiež učiteľ. Bol hrdý na mňa. Tešil sa, že aj napriek útrapám mohol prísť na moje promócie. Nebola som síce magistra ani inžinierka, ale aspoň čosi.

Ďalej som už nešla. Štvalo ma, ako naša vláda neustále menila zákony v sfére školstva a ako školstvo nenapreduje. Byť prinútená ostávať v niečom, čo (ne)funguje ako z čias doby kamennej a nemôcť nič optimalizovať, by ma zabíjalo. Možno sa to nezdá, ale v tejto sfére naozaj nemajú radi iniciatívnych ľudí. Na istých miestach musíte držať hubu a krok. A to ma štve snáď ešte viac než latinské názvy, chemické reakcie, vzorce a výpočty. Takže som sa na to vykašľala. Nebudem ďalšie dva roky drať lavice kvôli práci, ktorú nechcem robiť. To už radšej ostanem laborantka naveky. Lepšie laborantka s bakalárskym vzdelaním z angličtiny a pedagogiky než vynervovaná učiteľka angličtiny. Časy sa menia. Rodičia už nie sú tým, čo bývali a učiteľov si vážia čoraz menej. A nervy mám iba jedny.

Takže som bývalá laborantka, z časti pedagóg a som na to hrdá. Analyzujem kozmetiku, analyzujem parfumy, povahy ľudí, zdravie, vzdelávam iných a analyzujem i celý život. Aj filozofujem občas. Však viete. Škola mi nebola zbytočná. Žiadna z nich. Všetko ma bavilo a všetko vo svojom živote využijem. Som si tým úplne istá.