Koniec ťažkopádnosti, začiatok zvodnejších pohybov

Od malička som počúvala samé motivačné reči na adresu môjho tanca: "Decko moje, ak teba niekto naučí tancovať a poriadne ťa rozhýbe, tak zjem kefu." Nuž uznávam, moje pohyby neboli práve baletné ako z Labutieho jazera. A čo ja na to hovorím dnes? Moja odpoveď znie: "Je čas nejaké kefy zakúpiť. Aké budú chutiť viac? S umelými či prírodnými štetinkami?" :-)

Nie, nie, nie. Aj ja sa viem hýbať. Akurát k tomu potrebujem príjemnú spoločnosť (napríklad ľudí, ktorých poznám, v ktorých mám dôveru, nehanbím sa pred nimi a ktorých mám rada), alebo je ešte druhá alternatíva - poriadne vysoké promile. Potom som schopná pohybmi napodobňovať na zemi aj ležaté osmičky, alebo robiť ventilátor. Ale nie že by som to niekedy skúšala aj reálne. Ja len verím, že som toho schopná. :-D

Mojim revírom je Dom odborov v Žiline, moje tempo učenia tanečných pohybov je vražedné (resp. vražedne pomalé :-p), mojimi súpermi sú občasné výhovorky, kilá navyše a veľmi boľavé nohy. Som v nasadení každú stredu a vždy, keď si doma cez počítač zapnem chytľavú melódiu (a keď chcem naštvať svoju psiu slečnu Vikinu). Lektorka Ľubka a baby z kurzu orientálneho tanca - moje o pár stupňov zvýšené sebavedomie je ich zásluhou.

Raz ma to zabije. A možno nie. No celkom isto viem, že môj budúci manžel možno umrie od smiechu, keď ma uvidí, čo všetko som schopná robiť, keď sa chcem naučiť nejaký pohyb, ktorý mi inak nejde. Občas sa v kuchyni čudujem, čo to tam pri tej mikrovlnke nacvičujem. Šimy (rozumejte rytmické natriasanie bokov ako pri dotyku vysokovotážneho zariadenia počas skratu) mi až tak nejde, no to príde s časom. Tak, ako prišlo to ostatné. Dôležité je uvoľniť sa a nezdávať to. Prečo to všetko robím? Má to veľa dôvodov.

Nech dôjdem na kurz akokoľvek nafučaná, Ľubka alebo niektorá so spolutanečníčiek sa usmeje, niečo vtipné zahlási, alebo len začneme tancovať a endorfíny nabehnú úplne automaticky.

Pravda s výnimkou mojej kŕčovej žily a v poslednej dobe neskutočne boľavého kolena. Ale už teraz presne viem, čo bude, až lieky začnú pôsobiť, koleno prestane bolieť. Nabehnem na pôvodný režim a budem tancovať zasa, lebo ma to baví. Keď konečne bude so žilou pokoj, bude to zasa naplno.

Tanec mi pomohol precvičiť a uvoľniť moju stuhnutú kŕčnu chrbticu i bedrové svaly. Neviete si ani predstaviť, ako ma predtým chrbtica hnevala. Nečudo, však pri PC som trávila celé dni... Kto by neštrajkoval?

Počas tanca sa učíte držať svoje telo úplne správne a či si to už budete uvedomovať alebo nie, vzpriamený postoj, správne držanie tela pri chôdzi i sedení sa vám doslova votrie do života. Nie je to však nič neprirodzeného. Všetky pohyby sú navrhnuté tak, aby vychádzali z prirodzených schopností našich šliach, kostí i svalov. Nerobíte nič, čo by bolo vášmu telu nepríjemné. Ani náhodou nepotrebujete trénera, ktorý by vás buzeroval a ktorý by vám dával buchnáty, aby ste sa vystreli. Keď s tým raz začnete, uvedomíte si, o čo všetko ste hŕbením sa prichádzali a sami prídete na to, že takto vám to vlastne vyhovuje viac. Nikto vás nebude napomínať, vy sami od seba začnete chodiť vystreté.

Na druhej strane vám lektor vysvetlí techniku prijímania energie, pri čom treba niektoré svaly uvoľniť. Mám na myslí mierne uvoľnenie ťahu svalstva od pása nadol, čiže mierne pokrčenie kolien a podsadenie pánvy, uvoľnenie bokov. Odrazu budete pri kráčaní viac hýbať bokmi, budete menej našponovaná a prirodzenejšia. Aspoň v mojom ponímaní to znamenalo len jedno - konečne žena z mäsa a kostí, nie robot.

Svaly na krku by mali byť pevné. A to nielen kvôli tomu, aby sa vám na krku nerobili vrásky a museli ho natierať drahými krémami (svoje som na túto tému povedala už v článku o tipoch pre profesionálne líčenie). Vrásky sú jedna vec, dvojitá, trojitá a X-itá brada vec druhá. Až začnete tancovať, zmizne. Aj dekoltu sa bude hodiť nejaká tá pevnosť, že? Chcete na starobu padnutými prsiami vytierať podlahu? Ja teda nie.

Pohybmi i jednoduchým držaním rúk spevňujete ramená. Začiatočníčky pri väčšine figúr držia ruky v polohe, ako by mali vo výške pŕs tyč a na nej voľne položené lakte s dlaňami otočenými prevažne smerom nadol. A takto ich, prosím pekne, držíte pekne dlho. Rozhodne dlhšie, než sa vám bude dať. Prvý týždeň vás budú ramená bolieť ako šľak a ani druhý to možno nebude celkom OK, no tie ďalšie týždne bude bolesť ustupovať. Ani si to nestihnete uvedomiť a zo samoobsluhy bez problémov odnesiete dvakrát ťažší nákup než kedykoľvek predtým. Možno svojho chlapa prekvapíte, keď jednou rukou odsuniete gauč. Dvoma gauč aj s chlapom. :-) A nie, nebudete musieť ruku potom nosiť týždeň zavesenú v trojcípej šatke, ako totálne presílenú a neschopnú pohybu, čo bol môj prípad pri každej väčšej námahe, odkedy som mala menší problém so zapálenými žilami. To sa viac nestane. :-)

Syndróm karpálneho tunela? Ani náhodou. Vy pri tanci nielen držíte ruky v nejakej presne určenej polohe, ale s nimi aj neskôr budete aj hýbať. Ak celú šichtu držíte v ruke myšku a klikáte, tak tu si to vykompenzujete tou najvhodnejšou formou.

Koniec bolestivej menštruácie, koniec ukladaniu neviditeľného viscerálneho tuku obaľujúceho vnútorné orgány, riziko úniku moču v neskoršom veku minimalizované, schopnosť otehotnieť maximalizovaná, dobré prekrvené svaly, ľahší pôrod a v neposlednom rade účinok aj tam hore - v hlave. Nie vždy ide pri hŕbení sa len o problém s chrbticou. Môže to byť aj poklesnutá nálada a nízke sebavedomie. A ani problémy s otehotnením netreba vždy riešiť hormonálnymi tabletkami alebo umelým oplodnením. Možno by stačilo tancovať.

Nič. Dáte si to, v čom sa cítite najpohodlnejšie. Nejaké krátke nohavice, legíny alebo tepláky. K tomu tričko. Odporúča sa aj zakúpenie šatky s našitými peniažkami. Nie je to vec imidžu. Ženám to pomáha vidieť pokroky. Zo začiatku možno nebudete vidieť, že svojími bokmi a zadkom vrtíte, možno nebudete vidieť ani tú pravidelnosť v tých pohyboch a môže vás to deprimovať. Peniažky však vydávajú zvuk a reagujú aj na tie najmenšie pohyby, čo vám dodá sebaistotu. Ten pohyb vďaka týmto hrkotavým drobnostiam nebudete len vidieť, ale aj počuť. Okrem týchto vecí už potrebujete len hudbu a ideálne aj dobrú náladu a odhodlanie napredovať.

Vhodnú hudbu na belly dance si každý predstavuje inak. Nie všetci máme rovnaký vkus. Ja si spomínam na časy, keď som ako decko hádzala po bratovi vankúše a rôzne iné predmety hromadného ničenia, keď mi pustil Tarkana a pesničku Simarik. Ako som ju len neznášala a zúrila... A teraz sa mi táto pesnička spája s mojou prvou choreografiou. Áno, to bola prvá skladba, na ktorú som sa naučila tancovať a dodnes odznie takmer na každej lekcii. :-D Tiež nemusím niektoré typické skladby Indov a Arabov. Som taký severký typ - studený (no miestami aj emotívny) čumák. Všetko z juhu mi je akési neprirodzené. Dobre tolerujem pop-music s nádychom k orientálnosti (Arash, Shakira, Celine Dion, Sting...), ale dlhšie počúvanie niektorých tých "bubnovacio-činelo-štrkotavých" skladieb s ťahaným pohmkávaním či melodickým kvázi nárekom by ma asi priviedlo do šialenstva. Neviem, ako mám tú hudbu inak popísať, hádam mi rozumiete. Našťastie Ľubka je vysoko pokroková. Púšťa nám také pesničky, ktoré sa páčia všetkým.

Pre mňa úplne ideálny podmaz by bol rockový. Vidím sa nalíčená v gothic-rockovom štýle, s vejúcimi vlasmi, v oblečení pozostávajúcom z čiernej dlhočizne sukne z polopriesvitného materiálu, čierneho topu (ak budem raz štíhlejšia, tak možno aj braletu) a možno rukavíc až po lakte. Vidím semú seba, ako tancujem na Within Temptation, Metallicu alebo Nightwish. Však aj starí Kelti, Vikingovia, Sasovia a podobné kmene poznali tento tanec. Ani zďaleka to nebola záležitosť len napríklad takých žien v háreme nejakého sultána sťa z rozprávky Tisíc a jedna noc, tak prečo by som mala počúvať práve ich hudbu. Ja si pustím buď to svoje tuc-tuc, alebo vreskoty (ako zvykol hovorievať môj nebohý starký).

Než však začnem uvažovať v týchto sférach o úniku do rockovej nirvány, musím na sebe zapracovať. Naučiť sa všetky tie kľučky, vrtenia, trasenia (odborné názvy vám povie vaša lektorka), konečne sa dostať k svojej pôvodnej postave a pokračovať v tom ďalej, ďalej a ďalej... Kilá navyše nie sú poľahčujúcou okolnosťou, ale ani nie extra nevýhodou, pre ktorú by som mala prestať kráčať za svojim snom. A keď sme už pri tom... brušným tancom sa nevenujú vždy len štíhle ženy. Ak ste medzi "svojimi babami", prečo by ste sa mali hanbiť? Vlastne odkedy hmotnosť rozhoduje o tom, či sa smiete cítiť a či vás bude okolie považovať za sexi ženu? Videla som mnoho krásne nalíčených žien vo svojej hmotnostnej kategórii, ktoré sa s rozžiarenou tvárou zvodne vlnili v rytme hudby a poviem vám, byť chlapom, tak ich drapnem a nepustím ich. Také nádherné boli nehľadiac na to, či tým tancom ešte niečo zhodia alebo nie.

A ako dopadla tá stávka s kefou? Doma ich máme dosť, no zatiaľ sa do nich nikto nepustil. Neviem, či môžem svoj tanec naozaj nazvať tancom (Ľubka tvrdí, že hej), ale jedno je isté. Odchádzam od svojho tanečného štýlu, ktorý som kedysi posmešne nazvala ako "Pinocchio dance" (Preklad: pri tanci som bola taká stuhnutá, sťa zdrevenená, že by do mňa ani valašku nezaťal. :-D ) Mám lepšiu chôdzu i držanie tela. Dôkazom je nedávna príhoda, kedy na mňa pred jedným obchodom čakala mama. Kráčala som smerom k nej a keď som bola od nej vzdialená len na pár metrov, zazvonil mi mobil. Pýtala sa, že kde toľko trčím a odrazu takmer spadla z nôh, lebo ma videla pred sebou. Vraj ma neregistrovala, lebo v dave hľadala ženu mierne naklonenú dopredu, hľadiacu do zeme, kráčajúcu obrovskými a rýchlymi krokmi, bez akýchkoľvek pohybov bokov. Lenže ja už dnes nekráčam ako Godzilla, ale ako Veronika Jančová. :-)

Ak ste z Martina alebo Žiliny a okolia, neváhajte. Tanec vám pomôže. Vyhľadajte Ľubku a pridajte sa do kurzu. Nájdete ju aj na Facebooku. Pokiaľ bývate inde, porozhliadajte sa okolo seba. Určite aj vo svojom meste či okolí nájdete podobné kurzy. Dnes sú brušné tance IN a ženy ich vyhľadávajú. A som tomu rada, lebo by naozaj mali.

Tiež sa vám môže páčiť