Prečo chovať psíka

Sú mnohé dôvody, prečo by si údajne človek nemal zaobstarať psíka. Asi najčastejším dôvodom je život v paneláku a tým druhým najčastejším je nedostatok času. Psík potrebuje vašu lásku a musíte sa mu venovať, inak z neho vyrastie štvornohá štekajúca potvora. A možno nie... Možno z neho vyrastie pokojné stvorenie, ktoré vám bude robiť len a len radosť. Aj bez toho, aby ste s ním 5 hodín denne chodili po vychádzkach.

Moja Vikinka je živým príkladom pokojného psa. Ona príliš nešteká, je relatívne samostatná a odpustí mi, keď na ňu niekedy nemám čas. Takže všetky tie výhovorky a námietky ľudí nemusia byť opodstatnené. Keď bola malé šteniatko a kým dovŕšila prvý rok života, nemala ma k dispozícii stále. Každý tretí víkend som slúžila v práci 13-hodinové zmeny a keď nebola práca, vtedy som sedela v škole. V týždni sme mávali 8 - 10 hodinové zmeny. Nebolo to veru vždy ružové. Vikinka si však na to zvykla a vydrží nejakú dobu aj celkom sama. Pár krát náročky prídem úplne potichu a pristihnem ju, ako mi úplne spokojne leží na veciach a čaká môj príchod.

A kedy nemusí... Budete sa smiať, ale ona veľmi dobre pozná moju garderóbu a akosi vytuší, kedy idem medzi ľudí a ona musí ostať doma a kedy by som ju teoreticky mohla zobrať so sebou. Vždy ma pozoruje, čo robím a podľa toho buď pokorne sleduje moje prípravy, alebo trucovito vyvádza. Nedajbože, aby som sa nenamaľovala a vyšla z domu. To je pre ňu jasný signál, že idem len niekde na skok. Ale chápete, že ku kamarátke do jej nového domu psa a na podobné návštevy brať nebudem a tak mi ostáva jediná možnosť - vysvetliť Vikine, ako malému dieťaťu, že idem do roboty. Vtedy je pokojná. Ľahne si, oprie ňufáčik a pozerá na mňa. Keď sa maľujem, vždy musí byť pri tom. Stačí mi do ruky zobrať štetec alebo čokoľvek z kozmetiky a je pri mne. Ona totiž myslí, že sú to posledné minúty, čo sme spolu a tak ich chce stráviť so mnou, než zasa niekam odídem.

3. Psík komunikuje, je ideálny kamarát pre osamelého

Vikina sa naučila získať si moju pozornosť a pohybmi mi dať najavo, čo chce. Keby som náhodou nereagovala na jej nervozitu a nemala by vodu, je schopná mi ňufákom po zemi prisunúť misku na vodu. Opýtam sa otázku, pričom zámerne používam slová, ktoré ona pozná (ako napríklad "cikať", "vodičku", "ideme von?"). Ak vyslovím to, čo chce, začne súhlasne štekať. Asi najradšej chodí von na záhradu rodičov. Už tri roky po sebe nám vyhnala všetkých krtov, lebo miluje hrabanie. Niečo začuje a už beží a hrabe ako najatá. Neprestane hrabať, kým krta, myš (alebo čokoľvek to je) nevyženie, alebo kým jej to nezakážem. Len potom to kúpanie...

Najradšej má moje vyradené rifle, lebo tie hádže o zem, hryzie ich, oddychuje na nich... skrátka čo príde. Je to jej najobľúbenejšia hračka. Ale ostatné veci si pred ňou skrývať nemusím. Do ničoho sa mi nezahryzne, nič mi nezničí. Ako šteniatko raz pokusala mame topánky, raz mi o meter skrátila kábel od internetu, ale odvtedy nič. Vtipné je, že má na tie rifle v mojej skrini vyhradenú poličku. Na tú si nesmiem nič dať, lebo ňufákom otvorí tie posuvné dvere a všetko mi to vyperie von. :-) Znesie tam maximálne nejakú deku, ale ani to nie vždy. Ona má tú policu ako búdu. Chodí tam občas spať. :-)

Ľahne si na akékoľvek drevo, ktoré by jej chladilo bruško. Ešte aj do potoka sa mi po celej svojej dĺžke vyvalí. Čo mi raz vyviedla... Raz sa vyštverala na poličku a keď som ju zháňala, ona si tam len tak sedela. Kričím jej meno, behám po celej rodičovskej chalupe a Vikina nič. Asi sa bála, lebo vie, že čím viac kričím, tým som potom najnevanejšia, až ju nájdem. Kebyže nekýchne, tak ju ani nenájdem a to som tým smerom pozrela minimálne 5x. Sedela tam bez pohnutia ako plyšový maco možno aj dobrú pol hodinu. A keď som ju našla, tak sa tvárila, akoby mi chcela povedať: "No čo blbneš, panička. Však som doma, tak čo kričíš?" No netrafil by vás šľak? :-)

6. Pes dodržiava pravidlá, aj keď vás tým niekedy pobaví

Vikina nesmie žobrať jedlo od návštevy ani pchať ňufák do môjho taniera. Občas dostane kúsok mäsa za odmenu, odo mňa samozrejme, no nesmie mať v miske žiadne neskonzumované granule. Slečna je vyberavá, ale ja som neoblomná. Poviem jej: "Choď si najskôr zožrať granulky, potom ti dám" a pokiaľ má seriózny záujem o maškrtu, naozaj vyprázdni misku. Vie, že inak to nepôjde. Ale sú dni, kedy mi ich ohrdne a keď sa na ňu nahnevám, sadne si k tej miske a sedí tam ako päť peňazí. Úplne ako dieťa. Pozerá sa na mňa, sklopené uši, miska plná, ale ani za anciáša tie granule nebude žrať. A keby aj náhodou zožrala, aspoň tri kúsky nechá.

Na prechádzke sa správa pokojne. Nebehá za psami ani mačkami, nenaháňa vtáctvo. Nechá si obliecť čokoľvek. Kráča vždy po mojom boku a maximálne dva metre odo mňa. Rozumie aj povelu "Poď nabok!". Zavelím, keď ide auto a ona sa hneď orientuje smerom ku krajnici. Máme také svoje obľúbené miesta mimo mesta, kde nemusí kráčať ani na vôdzke. Keby aj podišla ďalej a ja na ňu zakričím, na slovo ma poslúchne a príde. Človek si však doma musí dávať pozor, čo pred ňou povie, lebo dosť veľa slov pozná. Náhodou by som telefonovala a povedala kamarátke slovo "ideme" a to by ste mali vidieť, čo by robila... Nechcite psíka sklamať.

Čo ma na nej fascinuje je, že ma nikdy nebudí. Nechápem, či to ten pes je len taký ohľaduplný, alebo čo. Ona vždy počká, kým sa zobudím. Nikdy nebude štekať. Asi dvakrát v živote ma zobudila, ale vtedy jej bolo zle od žalúdka a potrebovala sa ísť napásť trávy. Niekedy vyčká, až otvorím oči, vyskočí na paplón, prebehne mi po bruchu a pozerá mi do tváre. A prvé, čo vidím, je jej čierny ňufák a očká. A keď sa na tom smejem, prevracia hlavu zboka nabok, ako by sa čudovala, že prečo ten rehot. Ona tak prejavuje údiv. Prevracia hlavu zo strany na stranu a je to veľmi podarené, keď sa tak čuduje.

Smejem sa na ne aj keď spí a v spánku vrčí či pohybuje labkami, ako keby bežala. So smiechom pred ňou utekám, keď som čerstvo nakrémovaná a ona ma chce oblizovať (z nejakého dôvodu má rada moje telové mlieka i krémy). Raz mi chcela oblízať penu na holenie z nôh. Nikdy nezabudnem na ten prekvapený výraz, keď ju mala na ňufáku. Však som si to aj odfotila na pamiatku a môžete to vidieť vpravo. Vyvalené oči a kôpka peny na ňufáčiku. Kedysi jej priateľ dával šľahačku, tak asi podľa toho syčania z plechovky a peny myslela, že to bude niečo dobré na jedenie. Potom bola urazená, lebo som sa na nej smiala. Neverili by ste, ale pes sa vie naozaj uraziť. Vikina vtedy odíde pod stôl, ľahne si a úplne ma ignoruje.

Niektorí ľudia hovoria, že to nie je úsmev, že sa pes takto len chladí, ale Vikinka zvykne otvoriť papuľku aj vtedy, keď sa jej prihováram. Všetci majitelia psíkov vám budú svorne tvrdiť, že pes sa vie usmievať. Ja si to myslím tiež, preto som toho názoru, že kto nie je alergický na psiu srsť a má aspoň trošku času a trpezlivosti, mal by mať aj psíka. Psík je najlepším liekom na samotu, nedostatok pohybu, stres, smútok, depresie, hádky, je skrátka liek na takmer všetko zlé.

Tiež sa vám môže páčiť