Najhoršie dni v živote milovníčky techniky

Som žena, ktorá neberie techniku ako nutné zlo, ale beriem ju ako užitočného, i keď niekedy mierne komplikovaného spoločníka na ceste životom. Baba, ktorá každý technický problém vidí ako šancu chopiť sa tejto výzvy a niečo nového sa naučiť. A čo, že nie som génius a že som to neštudovala? Nejako si poradím. Nevzdávam sa. Ale posledné dni boli i pre mňa, ako milovníčku techniky, príliš silná káva.

Ako som už naznačila, ja s technikou nemám zlý vzťah. Hoci som na strednej škole hodiny informatiky systematicky vynechávala a bála sa čo len chytiť do ruky myš (môj profesor i spolužiačky by vám o tom vedeli rozprávať so slzami v očiach od smiechu), za tie roky sme sa skamarátili. Naučila som sa graficky upravovať fotografie, robiť rôzne koláže, strihať a dávať dokopy videá, skracovať i kadejako upravovať hudbu a hoci to nerobím profesionálne, baví ma to. Ani nejaká inštalácia a odinštalácia mi nerobí problémy. Spravím, čo treba a niekedy i metódou pokus-omyl. Mne vôbec nevadí, že môj IT-slovník je taký kuchynský. Ak zapnem hlavu, pochopím to, akurát mi to bude dlhšie trvať. :-p Aj pojmy z oblasti SEO a dizajnu webových stránok získavam z presne tak - z článkov a skúseností. Nepovažujte ma za macherku. Ja tým veciam naozaj občas ani trošku nerozumiem. No k skúsenosti sa dopracujem experimentovaním. Na mojich blogoch a predtým i na webových stránkach, ale tie už nemám, bo mi boli zbytočné. Keď niečo pokašlem, potom už rozumiem. ;-) Ale nie, žartujem. Vždy si pamätám kroky a čo pokašlem, to i napravím. Skrátka sa vrátim o krok späť. A k tomuto vediem aj svoje kamarátky. Prečo by nás, ženy, mali muži považovať za hlúpe, čo sa týka techniky? Všetko sa dá, len treba chcieť.

Teraz mám novú prácu. Teším sa z nej, pretože je to niečo, čomu som sa vždy chcela venovať. Trošku to má spoločného s marketingom a redakčnou robotou. Môžem písať, písať a písať... až do zbláznenia. Mám tiež príležitosť pričuchnúť novým veciam. Ale k tomu je potrebná jedna dôležitá vec. Keďže pracujem z domu, potrebujem funkčný počítač. A v tom bol kameň úrazu. Idem sa vám trošku posťažovať.

Ten môj laptop šiel poslednú dobu o čosi pomalšie, ale myslela som, že som mu len dala príliš zabrať. Ja ho teda rozhodne nešetrím. Zapínam grafický program, nezriedka mám pri tom pootváraných aj 8 kariet v prehliadači, zo 4 textové dokumenty... však to poznáte... pri robote to všetko treba. A zasa si nemyslite, že mám doma nejaké super výkonné delo. Môj laptop má, chudáčik, už 6 rokov, má 1,9GHz procesor a len 2GB RAM. Starám sa oň, ako len najlepšie viem. Staré zbytky programov v ňom nie sú, je bez vírusov a kadejakej pliagy, disk defragmentujem, zbytočnými súbormi ani softtvérom pamäť nezaťažujem, nemám v ňom skrátka neporiadok, ako ženy väčšinou mávajú. Ja keď prídem ku kamarátkam, prvé, čo spravím, je poriadok. S počítačom samozrejme. Ten môj je ale HP Pavilion zo šestkovej rady, ktorá mala veľa múch. Od nekvalitnej šnúry na prívod energie z dobíjačky, cez nevyhovujúcu batériu s krátkou životnosťou a nedostatočné chladenie procesora až po kadejaké iné "vychytávky" a to údajne najhoršie - Windows Vista. IT-čkári nemajú radi ani tento model a ani OS, ale zvykla som si. Že sa na ňom ťažko nastavuje internet a zbytočne si na všetko pýta povolenie? Nech. Však keď si trošku ponamáham hlavu, nastavím všetko. Aj to, čo sa "údajne nedá".

Ako som však v utorok dopísala článok na svoj blog o kozmetike a doriešila s kolegom pracovné záležitosti, všimla som si, že s mojim notebookom nie je niečo v poriadku. Ventilátor hučal, procesor na plnú záťaž, zamrzol Skype i spustený prehliadač. Skype mrzol už počas hovoru, video hovor som musela zmeniť na klasický a nedajbože stiahnúť z mailu prílohy, no teraz sa už začal prudko zahrievať. Nuž som ho nechala trošku vydýchnuť, potom pobrala všetky dôležité veci, čo som v ňom mala. Poskladala som na povale svoje staré, možno dva roky nepoužívané Pentium a začala všetko presúvať.

Šlo to ako v lete na saniach, lebo starý počítač je pomalý a všetko bolo treba nosiť na pamäťových médiach, hoci sú oba počítače zapojené v tej istej sieti. Na vine je operačný systém Windows XP Home Edition na starom počítači, ktorý má tú nevýhodu, že ho s inými počítačmi neprepojíte cez sieť. Professional je iný, s tým som svoju Vistu (i napriek tomu, čo sa o nej hovorí), kedysi v minulosti prepojiť vedela, ale tieto dva ani za nič na svete nie. Hoci sa i na fórach písalo, že to nejde, dala som tomu (ako inak) šancu a skúsila, ale fakt to nešlo. Takže namiesto pohodlného presúvania cez sieť som súbory kopírovala do iPodu, na USB kľúče... čo bolo po ruke... a nosila to o poschodie vyššie. Starček Pentium s notebookom mrzli o preteky. Bavila som sa nimi až do skorého rána. Brat potom odniesol môj notebook kamarátovi, ktorý sa podujal nainštalovať novší OS. Aj napriek tomu, čo sa o mojom modeli hovorí. :-) Teraz už viem, že oprávnene, lebo i kamarát mal problémy, hoci je odborník.

Ja som si na ďalší deň požičala notebook od sesternice, lebo v očakávaní konferenčného hovoru s kolegami bolo absolútne neprípustné, aby som čo len skúšala zapínať Skype na starom počítači. Tomu len načítanie a stiahnutie PDF súboru o veľkosti ani nie 1MB trvalo 35 minút. :-) Ale s tým sesterniciným laptopom tiež nebolo čosi v poriadku. Že mala nainštalovanú novú verziu Office, na ktorú ešte nie som zvyknutá (ja už veľmi dlho používam Office 2003, čo asi nie je chvályhodné, no i v starej práci som ho mala), to by ešte bolo OK. Však až taký veľký rozdiel to zasa nie je. I keď... nemôžem povedať, že je nejaké super komplikovať si život s novým Wordom a Excelom, keď máte absorbovať kopec iných nových vecí z novej práce. Horšie bolo to, že nejakým zázrakom prilepený kláves Enter nereagoval tak, ako by mal a Backspace bol nefunkčný úplne. Keď píšete a ste odkázaní na mazanie chybných znakov len označovaním textu a poprípade stláčaním Delete, to tiež nie je bohviečo. To sa dá možno pri písaní s kamarátkou na FB, ale nie pri písaní článkov a plnení pracovných povinností. Ani radšej nehovorím o ďalších chybných klávesoch, ktoré znemožňovali písanie spoluhlások s mäkčeňom a iných znamienok. Vkldadať napríklad teké písmeno " ď " cez menu Vložiť > Symbol, to je teda sila. A ako prvú úlohu som dostala preklad textu z češtiny. CSV súbor, samá diakritika. No to teda bola zábava, to vám poviem. Neostalo mi nič iné, než použiť Translate Google a potom si text upravovať s čo najmenším používaním problematických písmen. Češtinu prekladať cez Google... aké divné. Ja, osoba, ktorá v Čechách žila 5 rokov. :-) Čo by mi normálne trvalo pár minút, s tým som sa teraz mordovala takmer pol hodiny. Musela som kolegom pripadať ako úplný amatér a možno aj čosi horšie si mysleli.

A potom sa odrazu ozval kamarát, že je moje HP-čko opravené. To bolo radosti. Už sa len v pracovnej dobe zasa naučiť pracovať s úplne novým OS, ešte novšou verziou Office, naištalovať si potrebné chýbajúce programy a pustiť Skype. :-) Zasa som mu dala, chudákovi "laptopovi", poriadne zabrať a opäť mi všetko, ako inak, trvalo dvakrát tak dlho. Ale čo sa budem sťažovať. Prežila som to, chvíľami aj so smiechom od zúfalstva. Stav, keď sa radšej namiesto plaču na všetkom rehocete. Raz darmo, technika je ako oheň - dobrý pomocník, ale veľmi zlý pán, keď je človek na ňu odkázaný.

Už mi ostáva len vybehnúť o poschodie vyššie, zapnúť Pentium a všetko z neho popresúvať späť. Beriem to s humorom. Než sa zapne a než otvorí priečinky, môžem zasa popolievať kvety, poutierať prach... Ale na to sa už radšej vyspím. Zajtrajší pracovný deň už nejako prežijem, potom si dám šľofíka, možno zo dva poldeci a hádam sa potom do toho opäť pustím. Aj s pamäťovými médiami. :-)

Aký bol váš najhorší zážitok s technikou? Budem rada, keď mi o tom napíšete v diskusii k článku.

Tiež sa vám môže páčiť