Šanca na druhý dojem. Dostane ju niekto?

Všetci sme si tým prešli. Každý z nás bol dieťaťom, ktoré malo na svoj vek aj primerane jednoduché uvažovanie. Keď nám kázali nakresliť slnko vo vesmíre, bolo žlté a basta. Že má planéta Slnko rôzne odtiene, to sme zistili až neskôr. Dieťaťu sa ťažko vysvetľujú niektoré súvislosti. Ledva pozná základné farby. A mnohým toto uvažovanie ostalo dodnes.

Aj dnes v hodnotení ľudí používame našu detskú logiku a často nám chýba sebareflexia. Prvý dojem, predsudky a beda zmeniť názor, aj keď získame dôkazy o svojom omyle. O tom, s akými predsudkami ľudia hodnotia mňa, som dosť napísala v článku Anorexia v trochu inom garde. Najlepšie však predsudky vysvetľuje známe slovenské príslovie.

Každý z nás je iný a spravidla nedokážeme chápať inakosť ďalších osôb. Máme svoj život, svoje zabehané koľaje, svoje naučené modely správania a čo výrazne vybočuje z radu, to si hneď všimneme. Ale nie vždy to vieme zhodnotiť dobre. A niekedy sa na tom smejeme ako na komédii, alebo kritizujeme, čo je zlé. Slovo je ako kameň vrhnutý do vody. Urobí kruhy a šíri svoju energiu ďalej. Už ho nevezmete späť. Pritom by stačilo jediné - pozrieť sa na vec z inej perspektívy predtým, než niečo povieme alebo nejako zareagujeme.

Keď máte pätnásť rokov a celý dovtedajší život ste prežili v blahobyte, asi sotva pochopíte správanie niekoho, kto si nekúpi tričko, ktoré sa mu páči a radšej nosí celý týždeň to isté oblečenie. Osemročné dieťa povie kamarátovi, aby si pýtalo od rodičov peniaze, lebo to má logiku - rodičia peniaze majú. Keď dospie, už si uvedomuje určité spoločenské rozdiely, ale tento detský model zmýšľania v jeho živote stále ostáva. Napríklad budete nejakú pani počuť, ako sa rozplýva nad tým, že si jej 6-ročné deti musia prvý krát v živote vyskúšať, aké je to chodiť autobusom. Spolucestujúcim, ktorí zo svojej minimálnej mzdy na auto nikdy nenašetria, to bude pripadať ako smiešne správanie, no pre ňu to bude veľký deň, pretože sa za normálnych okolností vždy vyváža autom. Ale pozrite sa na tú cestu autobusom z jej pohľadu. No nie je to úžasné, že sa prvýkrát vezie s deťmi v autobuse?

A čo tak reči? Od detstva nás učia, že používať nadávky nie je slušné. V niektorých rodinách si na spisovnej reči a slušnom vyjadrovaní sa potrpia, inde vôbec. Každý má svoj slovník. Niekto Vás počastuje takými prívlastkami, že sa Vám až vlasy dupkom postavia a niekto pustí nadávku len z veľkého rozčúlenia. Ale je naozaj nutné brať všetko doslovne a dedukovať podľa (ne)krásy slov, čo si kto o nejakej veci či osobe myslí? Dá sa niekto odsúdiť podľa úrovne jeho vyjadrovania či jediného slova? Aj muž, ktorý vyrástol v rodine, kde sa slušne nehovorilo, môže vyrásť v dobrého muža, akurát mu možno treba rozšíriť slovnú zásobu o krajšie slovíčka a naučiť ho rýchlejšie prepínať z režimu "drsný" na režim "slušný". A niekto sa možno potrebuje naučiť len väčšej trpezlivosti.

A to isté platí aj o fyzickom výzore. Keď vidí štíhle dieťa tučného muža, automaticky z toho vydedukuje, že ten ujo asi veľa papá. Logika. Keby sa naňho opýtalo mamy, ktorá uja nepozná, zrejme mu jeho domnienky potvrdí. Každý, kto je tučný, tak bude v očiach tejto malej osoby jedákom. Až vyrastie, už to nahlas nepovie, ale myslieť si to stále bude. Veď všade okolo nás sú štíhli ľudia. Pozeráme na nich v časopisoch, v televízii a keď sa niekde vyskytne trebárs tučná teta, je to vnímané čudne ako preklep v texte. Treba sa nad tým pozastavovať a treba sa na toho človeka pozerať, aby sme sa uistili, že naša logika funguje správne. Že naozaj musí priveľa jesť a že nežije zo vzduchu. Taký človek sa pri každom konzumovaní na verejnosti musí cítiť "úžasne", keď ho pri každom chlebíčku niekto sleduje. A nedajboh, že by niečo jedol s chuťou...

A treba všetko, čo povie, brať doslovne, hoci niekedy to povie len tak. Ako každý iný človek, aj bacuľatá žena môže byť so sebou spokojná a riešiť bežné veci ako iné ženy. Povie, že nemá frajera? Tak to preto ho nemá, lebo je tučná. Logický záver. Nemá si čo obliecť? Nech sa nesťažuje a schudne. Ďalší logický záver. A vezmite si, že by toto isté povedala štíhla žena. Z opačnej strane by sa ozvalo "Chi, chi, chi". Povie to však bacuľka a už sa to vníma ako sťažnosť, na ktorú sa jej ponúka logické riešenie.

Aj filmy o bacuľkách sú väčšinou komédie, kde sa na tučných ľuďoch smejú. Buď nakoniec schudne a stane sa z nej štandard, len aby sa nám potvrdilo, že preklepy nie sú v poriadku. Alebo nájde svoju lásku a diváci sú rozcítení ako tá pani s deťmi v autobuse. Je to úžasné, že aj preklep môže mať vzťah s iným preklepom. Alebo dokonca aj s normálnym či dokonca pekným chlapom.

Bridget Jones je dobrým príkladom takého filmu. Nejedla tony potravín, nápadníkov a aj oblečenia mala dosť. Evidentne bola spokojná so svojim životom, len mala vyššie ambície a keď bola nešťastná, správala sa ako každá iná žena. Že sme ju vo filme videli prejedať sa v čase smútku a vtesnávať sa do úzkeho oblečenia, to je divné? Robí to takmer každá. Len divák si mal myslieť, že je to jej každodenný boj, lebo je pri tele... Radšej ani nechcem vedieť, čo si o Bridget mysleli ženy, ktoré môžu zjesť aj vola a nepriberú. Na niektorých situáciách sa mohli škodoradostne smiať len ľudia, ktorí v živote nezažili to, čo prežívala ona. Ostatné dámy sa len pousmiali a zaspomínali si.

Ak ste obeťou, radím vám, aby ste sa vykašľali na mienku iných. Nech si hovoria čokoľvek. Možno môžete niekedy pouvažovať nad svojim konaním skôr, než niečo vykonáte. Je vhodné neukazovať v spoločnosti svoje emócie, ktoré by mohli spustiť závisť alebo podiv, nehovoriť bum tresk, rátať do desiatich, než zahrešíte, nerozoberať oblečenie, frajerov... No však vy zrejme dobre viete, prečo vás urážajú a prečo vás hneď po pvrvom videní niekam zaradia. Chcete sa zmeniť? Zmeňte sa jedine kvôli sebe alebo kvôli spoločnej budúcnosti s niekým, kto vás miluje. Nič sa nestane, ak budete zle vybieleným preklepom, lebo aj preklepy vedia byť niekedy vtipné a milé. Hlavné je, aby ste mali dobro vo svojom srdci a konali podľa toho známeho zlatého pravidla mravnosti: "Čo chceš aby robili tebe, rob aj ty druhým, čo nechceš, aby tebe robili, nerob ani ty im." A majte svoje sebavedomie, lebo našťastie nie každý vás vidí tak ako hŕstka iných povrchných ľudí a ako kriticky vidíte seba. Aj o sebakritike som už písala v jednom svojom článku o istej udalosti.

Čo by som radila všetkým ľuďom, ktorí škatuľkujú iných? Vezmite si zrkadlo a poriadne doňho pozrite. Sústreďte sa na svoju minulosť, na svoju prítomnosť a hľadajte chybu v sebe. Ak totiž na niekoho pozriete, vypočujete si prvých pár viet a dotyčný má hneď svoj pomyselný šanón vo Vašom pamäťovom archíve a so zlou nálepkou, nie je to v poriadku. Nie je v poriadku považovať pani v autobuse za sebeckú, muža s nepekným slovníkom za primitíva a ani bacuľku za chybu v programe zvanom "normálna hmotnosť". Neprináleží nám právo rozhodovať, aký osud a akú nálepku si kto zaslúži. Kým nie ste v niekoho koži, nemôžete pochopiť, na čo v danú chvíľu myslel a čo cítiil. To vie len on. Kým začnete vrhať kamene, premýšľajte.

Tiež sa vám môže páčiť