Introverti a ich vlastný (ne)zábavný svet

Nedávno som na svojom FB zdieľala zaujímavý článok, ktorý pojednával o tom, ako mylne bývajú introverti vnímaní okolím. Rada by som preto nadviazala na túto tému, pretože som introvert ako vyšitý a rozhodne mám k tomu čo povedať. A vôbec si nemyslím, že by so mnou bola nuda.

Pre veľa ľudí je žiaľ introvert iba obyčajný knihomoľ, domased, čudák, suchár, ktorého treba vytiahnuť von, aby sa zabavil a je nutné ho prevychovať. Nerozumiem, prečo sa svet dokázal zbaviť predsudkov voči ľavorukým a pre introvertov pochopenie stále chýba. Je pravda, že neexistuje nič ako 100 % introvert alebo 100 % extrovert a že sa trošku vieme aklimatizovať, ale i tak. Nepochopenie vrodenej inakosti vidím všade naokolo. Odporúčam vám preto prečítanie článku 10 najväčších mýtov o introvertoch, o ktorých si ľudia myslia, že sú pravdivé. V ňom uvedené body si dovolím doplniť aj o svoje postoje a poznaky. Toto sú najčastejšie mýty, ktorým ľudia veria.

Kto ma pozná, ten vie, že ja som v istých situáciach veľmi ukecaná. Rozprávať viem, ale záleží, o čom chcete diskutovať. Keď sa ma opýtate, na čo je dobrý nechtík lekársky, vymenujem vám celé spektrum účinkov, poradím najvhodnejšie formy spracovania i lieky a kozmetiku. Iný introvert vám bude hodinu básniť o modeloch aút, alebo s vami bude zanietene hovoriť o počítačoch. Rečníme toľko, že by neznámy človek ani nespoznal, že nie sme extroverti.

Kedy sa zaseknem? Stačí, keď sa ma opýtate, ako sa mám, alebo sa ma opýtajte na počasie. Poviem dve vety a nastane trápne ticho. Zdvorilostné konverzácie, tliachanie o ničom ani osobné záležitosti nás a našich blízkych nie sú pre introverta príliš vhodnou témou na rozhovor. A klebety? Tie nás desia! K tomu naozaj nemáme čo povedať. Už stačí iba vaša otázka, prečo nič nehovoríme a najradšej by sme sa pod zem prepadli.

Preto my introverti budíme dojem, že sa bojíme, alebo že sme plachí k rozhovorom. Veľa ľudí začína rozhovory práve spomínanými zdvorilostnými otázkami, ktoré introvertov zneisťujú. Aj chceme odpovedať, ale vo svojom srdci cítime, že naša odpoveď nevyvolá pochopenie. My totiž hovoríme doslova tak, ako nám zobák narástol. Nechodíme ako pes okolo horúcej kaše a niekedy si preto radšej zahryzneme do jazyka. Často sa mi stáva, že keď konečne nájdem vhodnú vetu do dialógu, niekto iný zmení tému. :-) Ak vám môžem poradiť, nezačínajte rozhovor s introvertom otázkou zo slušnosti, na ktorú naozaj nepotrebujete poznať odpoveď. Stačí pekne pozdraviť a prejsť priamo k tomu, o čom chcete diskutovať. Pokiaľ k tomu rozhovoru máme ako prispieť, uvidíte, že sa nebojíme.

Nechceme nikdy nikoho uraziť, nemáme v pláne ubližovať, ale naša úprimnosť a priamočiarosť spomínaná v predošlom bode je občas považovaná za nepríjemnú. Aj z tohto titulu veľmi neradi hovoríme nepríjemnú pravdu niekomu do očí, lebo už dopredu tušíme, ako si to môže druhá strana vyložiť. Áno, väčšinou sa to berie ako urážka, lebo väčšina ľudí čaká široké úsmevy, kilometrové chodenie okolo problémov a zaobaľovanie. Už som to v niektorom z článkov možno spomínala, ale poznáte Temprance Brennan (prezývaná "Kosť") zo seriálu Kosti, ktorá odpovedá vždy priamo, má zvláštny zmysel pre humor a berie veci vážne? Tak to sme my.

Keď sa dá, radšej sa konfrontácii vyhneme. Introverti totiž neprehrávajú diskusné boje v nedostatku argumentov. Buď prehráme kontumačne (nezapojíme sa do rozhovoru, kde hrozí hádka, alebo dáme pre istotu slúchadlá na uši, aby nás nikto neoslovil) alebo prehráme pre naše nevydarené pokusy rozviesť tému a ostať v hraniciach slušnosti. Argumentov máme totiž dosť. Niekedy až príliš veľa, iba nám tie "zaobaľujúce" výrazy začnú chodiť na um až po funuse. Keď vypukne hádka, alebo niekoho nechtiac urazíme. Mne je i preto lepšie písať blogy, maily, SMS-ky, než trebárs prednášať, diskutovať, či vybavovať veci telefonicky. Mám čas čítať po sebe slová a napísať ich tak, aby nedošlo k chybnej interpretácii myšlienok.

Autor článku to vystihol presne, je to naopak. Introverti majú radi svojich priateľov a blízkych. Aj cudzích ľudí. Neradi sa vyskytujeme na skupinových fotografiách (skôr sa dobrovoľne podujmeme byť fotografmi), ale keď treba, vieme byť skvelí tímoví hráči, dobrí poslucháči aj poradcovia. I pofesne. Dávať rady tomu, kto o ne stojí, je pre nás obrovská radosť. Vtedy máme pocit, že na tomto svete nie sme zbytoční. Väčšinou si totiž kvôli predsudkom okolia myslíme, že sme tu nežiadaní a navyše.

Radi si vyrazíme s priateľmi aj na hlučnejšiu párty, ak tam nebudeme dlho. Získať si našu dôveru však nie je vždy ľahké a beda, ak začneme mať dojem, že sme využívaní. Každá zrada a snaha o prechytráčenie bolí dvojnásobne a mosty pálime. Ale to neznamená, že nestojíme o spoločnosť vôbec.

Sme spoločenskí, radi ideme von medzi ľudí, konverzujeme a tiež sa za istých okolností radi zoznamujeme, ale potrebujeme dôkladnú prípravu a energiu. Čiže ak mám niekam ísť, nemôžem byť vyčerpaná, vynervovaná a mala by som mať v predstave, čo si vezmem na seba, so sebou i akí tam budú asi ľudia. Pokiaľ budem mať s kým ísť, vyrazím i na rockový koncert. Ak má niekto prísť ku mne, tiež to chce prípravu. Chcem mať pripravené pohostenie, upratané a tiež potrebujem byť plná sily, aby som mohla byť plnohodnotný bavič i hostiteľ. Vyšťavená po práci nebudem schopná rozprávať veselé príbehy. Rada, aby ste nechodili k introvertovi neplánovane, je teda naozaj dobrá rada. Držte sa jej.

Samozrejmosťou je láska. O čom je vnútorný svet, keď tú krásu z neho nemáte s kým zdieľať? Aj introvert potrebuje svoju druhú polovičku.

Toto je na jednej strane pravda. Fotiť, písať článok, pracovať v pohodlí domova mimo rušnej kancelárie, to všetko mi vyhovuje. Naozaj mi nejde o to, aby som každý deň chodila do roboty, stretávala kolegov a diskutovala o bežných veciach. Hoci ich mám úprimne rada, preferujem tvorivú činnosť osamote v tichu, kde si maximálne hudbu pustím.

Myseľ mi totiž neustále pracuje a rušné okolie veľmi rýchlo preruší moje myšlienkové toky. V hluku sa nedokážem sústrediť. Vlastne v ňom nedokážem ani existovať. Po každom rušnom období potrebujem vypadnúť vonku, stráviť čas len sama so svojim psíkom a kochať sa krásou okolo seba. Tichou krásou. Ale tiež chcem stráviť istý čas medzi ľuďmi a byť pre nich užitočná. Ja pokojne do tej prírody pôjdem aj stanovať s priateľmi.

Uznávam, sme individualisti, ale nie oportunisti. Nejdeme cez mŕtvoly, nepotrebujeme sa nikomu pchať do zadnice ani nikomu nič dokazovať. Čo je na tom zvláštne? My sme v skutočnosti tak trošku leniví a nechceme mrhať energiou na neefektívne procesy ani mať okolo seba ľudí neochotných pohnúť rozumom. Sme cieľavedomí, ctižiadostiví, pracujeme poctivo a to chceme aj od ostatných. To mi príde fér. Nazvať introverta aktívnym blbcom, riťolezom a podivínom je podľa mňa urážka.

Ak máte motivovať introverta, dať mu pocit dôležitosti a oceniť ho, peniazmi a vecnými darmi to naopak pôjde ťažko. Nepotrebuje nadbytky. Chce byť iba adekvátne ohodnotený tomu, koľko energie a vedomostí na danú vec vynaloží. Ak na niečom maká, potom sa potrebuje zregenerovať a presne k tomu svoju odmenu využije. My nefungujeme v zmysle "niečo za niečo", neporovnávame sa ani nesúperíme s inými. Ak máme energiu a čas, tak pomáhame a našou odmenou je často iba dobrý pocit. Keď už ide o hmotné veci, radi dávame i dostávame praktické dary. Neraz sa priamo pýtame blízkych, čo také by potrebovali.

Dúfam, že si tento môj článok nevysvetlí môj chlebodarca zle. Chcem výplatu. :-) Ale uvítala by som napríklad i lepšiu organizáciu práce, alebo potom vyšší plat. Keď už sa mám za tých 8 hodín zničiť, chcem sa mať potom za čo regenerovať. Skákať z jednej činnosti do druhej a robiť viac vecí naraz, to je pre introverta horšie ako mor. Ja vám v ďalšom článku vysvetlím i konkrétne, prečo je to tak.

Dovolenky v skupinách, svadby a iné oslavy, klebety o celebritách a blízkych, politika... Netvrdím, že by sme nechceli niekomu zablahoželať, alebo si vypočuť, kde bol, koho stretol alebo čo sa deje v parlamente. Chvíľku znesieme dokonca aj osobné otázky. Ale naozaj iba chvíľku. Potom nás to začne vyčerpávať.

My, introverti, sme snílkovia. Snívame v jednom kuse, sme učenliví a náš interný svet je bohatý. Naša myseľ funguje ako server - nonstop. Nevieme vypnúť hlavu. Aj vďaka tomu sa vie väčšina introvertov za svoj život viackrát rekvalifikovať na novú prácu. Len občas potrebujeme povzbudiť a postrčiť, lebo sebadôvera nebýva našou silnou stránkou. A občas je toho na nás priveľa, vtedy náš server vykazuje hlášku "404 Error". Berte to na vedomie a nechajte nás vtedy odpočívať.

Problémy iných i výzvy prežívame intenzívne, dosť sa vieme do všetkého vložiť. A potom príde moment, keď sa nám hlava zaplní (ako RAM pamäť počítača). Vtedy unikneme do nášho sveta, kde hĺbame nad inými otázkami a detaily externého sveta (napríklad nový účes kamarátky) nám unikajú. Alebo aj neunikajú. Sme i pozorovatelia. Len nám nenapadne to povedať nahlas. Netreba sa na to hneď urážať.

Joj, čudovali by ste sa, ako sa my vieme baviť. Mohla by som vám rozprávať, aké kúsky som stvárala a koľko sme sa s priateľmi nasmiali. Ja mám veľmi rada ľudí a nevadí mi zasmiať sa ani na sebe, ale súčasne dobre viem, že nedokážem zapadnúť do každej partie. Občas mám to šťastie, že narazím na osoby naladené na podobnej frekvencii, alebo sa dostanem do rozhovoru, kde mám čím prispieť. Inokedy ale prídem a už po hodine mám chuť hľadať unikový východ. Cítim sa vyčerpaná, otravená a keby to nebolo neslušné, začnem aj zívať. Všetkého veľa nám škodí a keď pridám pokračovanie tohto článku, snáď to bude ešte jasnejšie.

Introverti sú škatuľkovaní, nesprávne posudzovaní a netuším, ktorá osoba si trúfla nastaviť hraničné hodnoty a radiť prevýchovu. Kto si trúfa hovoriť, aké vlastnosti sú ideálne a aké nie. Jedno je však isté. Tak ako ľaváka "nepretransformujete" na praváka, tak sa introvert nedokáže stať extrovertom. Môže tak naoko fungovať, ale extrovertný typ života preňho nikdy nebude prirodzeným. Môžete si vyhodiť z hlavy názory, že náš svet je nudný a čiernobiely. Nie je o nič menej farebný a predstavte si, cítime sa v ňom celkom dobre a vieme sa i smiať.

Náš mozog ale nepreprogramujete. Vždy bude fungovať tak, ako sa mu vyvinuli nervové dráhy. V budúcom článku sa to pokúsim i nakresliť. Ak chcete tejto problematike porozumieť a rozšíriť si obzory, nenechajte si ho ujsť.

Tiež sa vám môže páčiť