Endy - dobrák od kosti so slabým srdiečkom

Endyho som našla na internete medzi psíkmi na adopciu, kde som cielene hľadala nejakého westíka pre svojich rodičov. Bolo mi úplne jedno, či to bude fenka alebo psík, čistokrvný westík alebo kríženec, starší, mladší. Ani oni nemali nejaké striktné požiadavky. Mal to byť len hafan bielej rasy, ideálne westík. O starostlivosti o westíkov som totiž vedela už v tom čase veľa a teda nebol pre mňa problém pomôcť rodičom s výcvikom, správnou starostlivosťou o srsť, výberom kvalitného krmiva, prípadným ošetrovaním, keby sa mu čosi prihodilo...

Moju (vtedy osemročnú) Vikinku mali moji rodičia veľmi radi, no keď som odišla bývať do mesta, prirodzene išla so mnou a v rodnom dome ostalo smutné ticho. Tak som si vzala do hlavy, že nájdem ďalšieho havka podobného Vikinke a poteším rodičov. Hlavne otca, ktorý začínal mať zdravotné problémy. Lekári mu objavili zhubný nádor a zdalo sa, že s chorobou ani nebude bojovať. Potreboval dôvod, vďaka ktorému zatne zuby, vydrží nemocničnú liečbu a bude sa tešiť domov. A čo by už mohol byť lepší dôvod než štvornohý miláčik?

Najradšej by som vám na fotkách ukázala celý Endyho život u nás. Veľa fotografií však nie je, pretože Endyho bolo ľahšie natočiť na kameru než odfotiť. Ak by som mala porovnať o dva roky staršiu Vikinku s Endym, ona bola ako spomalený film a on naopak film dvakrát zrýchlený. Odfotiť ho pre jeho čipernú povahu v pokoji bolo takmer nemožné. On možno chvíľku postál bez pohybu, no kým človek stlačil spúšť, už bol o dva metre ďalej a díval sa vám do objektívu. Na väčšine fotiek má rozmazané ucho, labu alebo ňufáčik. 

Mala som veľké šťastie. Len som začala hľadať a jeden westík sa našiel hneď v mojom blízkom okolí, len necelých 10 kilometrov od domova. Inzerát s fotkou 6-ročného westíka na Facebooku zdieľal profil Westík v núdzi. Jeho administrátorka je chovateľka a veľká milovníčka psíkov tohto plemena. Veľkú časť svojho voľného času však venuje taktiež hľadaniu opustených i týraných psíkov a ich záchrane. Endy našťastie nebol v ohrození života ani zdravia. Potreboval iba ďalšie láskavé ruky, ktoré si ho vezmú domov a postarajú sa oňho. 

Neviem podľa akých kritérií si psíka vyberajú iní, no mne na výzore nezáleží. Endy skôr než westíka pripomínal kozliatko alebo malého barančeka. Mäkká srsť zlej kvality sa mu už na pohľad vlnila. Bol však veľmi milý a podľa opisu to bol dobráčik. Telefonát majiteľom a odpovede na moje otázky ma utvrdili v závere, že na tohto temperamentného junáka budeme potrebovať možno trošku viac trpezlivosti, ale bude to veľká láska. No veď sa naňho pozrite. Kto by takéto zlaté stvorenie nemal rád?

Majitelia v telefóne hovorili, že bude lepšie, keď prídem po Endyho aj so svojou Vikinkou. Možno sa do nej zamiluje a bude sa mu odchádzať lepšie. Aj v starom domove mal Endy o dva roky staršiu kamarátku. No keď sa páru narodil malý syn, robil obidvom psíkom zle. Fenka naťahovanie uší a chvostíka od malého záškodníka ako tak tolerovala. Keď toho bolo veľa, jednoducho sa zdvihla a odkráčala. Endy ale s dieťaťom strácal trpezlivosť a na malého chlapčeka neraz vrčal aj ceril zuby. Aby sa mladá rodina vyhla tomu najhoršiemu, Endyho ponúkla na adopciu v inzeráte, ktorý sme s mamou našli. Nebolo to pre nich akiste ľahké. Rozlúčiť sa s milovaným psíkom po 6 rokoch spoločného života muselo byť strašné. Reakcia Endyho ale nasvedčovala tomu, že odchod Endy neberie až tak tragicky.

Endy si Vikinku v prvý moment vo svojom revíri ani veľmi nevšímal. Pár krát na ňu pozrel a zaregistroval aj brata s auton, ale on mal oči od začiatku iba pre mňa. Keď Vikinka vyskočila do auta a ja som sadla k nej, Endy vyskočil nie za ňou. Išiel za mnou. Usadil sa mi na kolená, na chvíľu otočil hlavu najskôr smerom k nej, potom smerom ku mne, aby mi oblízal tvár a čakal. Keď sa zatvorili dvere a pán ostal mimo auta, nebolo mu úplne všetko jedno. Zneistel. Ale nekňučal, ani neskákal a nesnažil sa utiecť. Pochopil, že toto bola rozlúčka, čaká ho nový život a musí byť statočný. Celú cestu mi sedel pokojne na kolenách. 

Stres pocítil až u nás doma, kde naňho čakali ďalší dvaja cudzí ľudia. Moja mama a nový pán - môj otec - zhodou okolností narodený v tom istom kraji ako Endy. Prvé stretnutie bolo také rozpačité. Endynko si potreboval na všetky tie novoty i nových ľudí zvyknúť. Prvé dni boli najhoršie. Bál sa všetkých a všetkého. Okrem jednej veci. Papania. Chuť k jedlu bola vždy silnejšia než strach.

A toto sa stalo hneď v prvý večer... Mama naložila môjmu bratovi jedlo na tanier a Viky bola v kuchyni. Ona vždy rešpektovala moje rázne NIE a nikdy nežobronila. Keď ale jedol brat, všetko bolo inak. Keďže ju nikdy neodháňal, vždy vyskočila k nemu na gauč a hľadela mu rovno do taniera. Aj Endy slabosť brata pre psie oči hneď vycítil. Nuž Michal to mal odrazu doma dvojmo. Namiesto jedného páru od toho večera zvykli bratovi do taniera hľadieť rovno dva páry psích očí. 

Kým odišiel otec za pár týždňov do nemocnice na operáciu, s Endym sa stali najlepšími priateľmi. Stále mám ten pocit, že nie liečba ale Endy otcovi predĺžil život o štyri roky. 

Endy bol mimoriadne veselý psík. Neviem si ho v pamäti vybaviť bez poskakovania a pobehovania. Bolo vidieť, že je u nás veľmi šťastný. Ja s Vikinkou aj brat sme chodili domov na víkendy alebo aj na dlhšie. A celkom často. Ešte sme sa aj smiali, že majú Viky a Endy k tomu výstižné s kompatibilné mená. Viky + Endy = Vikendy, teda víkendy. Obaja rodičia - toho času už na dôchodku - sa tiež mohli Endynkovi venovať. Nevládali za ním síce behať, no púšťali ho von na veľkú záhradu, kde mal hneď dvoch kamarátov. Čierneho labradora Terryho a na druhej strane záhrady bieleho miešanca Belka. Chodili sa cez plot "zhovárať" a vychádzali spolu dobre.

Labrador Terry sa za života Endyho veľmi rád obšmietal okolo plota. Chodil si tam značkovať stĺpiky a provokovať Endyho. Stačilo, že ho Endy čo i len zbadal a už ho so zúrivým štekaním šiel naháňať. Behali popri plote, každý na svojej strane, hore záhradou i dole záhradou a takto behali pozdĺž celej hranice pozemku. Nikdy sme nezistili s istotou, aký bol tento ich susedský vzťah. Či sa tí dvaja priatelili alebo nie. Vyzerali, že tá ich naháňačka je len hra. Problém bol len v tom, že štyrikrát menší Endy nemohol stačiť v tempe behu. Kým Terry spravil jeden skok, špunt Endy nalietal oveľa viac. 

Podobný adrenalín sme zažívali s Endym aj pri pozeraní televízie. Endy bol TV maniak a na pozerať filmy i reklamy ho bavilo. Nechápal ale, že je televízor iba prístroj a nie okno domu. Na všetko, čo sa na obrazovke dialo, musel reagovať. Hlavne ak v nejakom programe alebo filme vystupovali aj zvieratá, ktoré nevídal často. Alebo ktoré sa mu nepáčili. Napríklad na svetlého psíka z reklamy Coop Jednota si zvykol a mal ho rád. Zato diviaka z vianočnej reklamy na Kofolu, toho nemohol ani vystáť. Vždy sa síce potešil, keď reklamu dávali a on ju spoznal hneď v prvej sekunde. Zbystril sluch, nastavil uši zvuku ako radary a zavrtel chvostom. Ale keď sa objavil diviak, už bol ňufákom nalepený na skle televízora, skákal a zúrivo štekal. 

Chudák otec pri svojom havkáčovi veľa prírodopisných dokumentov v pokoji nenapozeral. Endy sa vždy rozčuľoval nad väčšinou zvierat. Jedine mne a priateľovi sa vždy podarilo nejako odpútať jeho pozornosť, aby prestal štekať. Keď sme prišli na víkend, väčšinou chcel byť pri nás. Tiež s nami pozeral televízor, spával nám na prikrývke na nohách a počas noci menil miesto. Raz bol pri priateľovi, raz pri mne a ráno nás zobudených nikdy nezabudol pozdraviť. Prišiel ku mne a oblízal ma po tvári. Takto u nás ale prejavoval lásku iba mne a občas mame. Bezvýhradne nás zbožňoval Ako aj my jeho.

Aj Vikinku mal Endy rád. Viky sa však správala ako dáma. Nenechala sa tak ľahko vyprovokovať k naháňačke alebo inej hre. Veď bola od neho staršia o dva roky a na staré kolená strácala zrak aj sluch. Občas sa s ním ale ponaháňala, aby nebol urazený. A keď nasnežilo, váľali sa v snehu spolu. Tiež spolu radi blúdili vo vysokej tráve. Bol medzi nimi zvláštny vzťah, taký skôr súrodenecký, niekedy mierne hašterivý, ale mali sa radi. 

To priateľova fenka Candy, tá sa s Endym ľúbila aj naháňať. Oňuchávať sa od neho nenechala, to vždy po ňom rýchlo vyštartovala, aby mu ukázala, kto je šéf. Boli ale kamaráti. Candy nie je typ, ktorý dokáže vedľa akéhokoľvek psíka čo i len pokojne stáť. Nieto spokojne ležať a oddychovať. Ako vidíte, pri ňom sa nechala bez problémov aj vyfotiť. Endy naozaj nebol konfliktný psík. Aj keď veľa štekal, vedel tolerovať iné zvieratá.

Otcovi Endy ukazoval svoju lásku tak, že s ním sedával v kresle. Buď mu sadol na kolená, alebo si ľahol zaňho a pritisol sa mu na chrbát. Niekedy za ním vyskočil aj do postele, ale inak mával svoje čestné miesto v kresle. Aj s oranžovou dekou, na ktorej som ako dieťa spávala ja a plyšovým vankúšikom. Otec sa s ním často rozprával ako s mladým šuhajom a Endy sa tomu veľmi tešil. Stačilo ho osloviť jeho menom a on skrčil predné labky, vystrúhal poklonu a z tejto polohy veselo poskočil ako také kozliatko. Bolo to ohromne zlaté, ako sa vedel radovať z každej starostlivosti a pochvaly. Vnímal každé slovo. Len málokedy mával sklopené ušká, pretože všetko ho zaujímalo a všetko chcel vždy počuť.

S Endym bolo vždy veselo. Vôbec mu nevadilo, keď si z neho niekto strieľal. Ak to žartovanie ale trvalo dlho, dokázal sa aj uraziť. Ľahol si do kresla na svoju deku, hlavu odvrátil od vás a márne ste ho oslovovali menom. Neobzrel sa. Otec sa vždy smial a hovoril: "Pozrite sa, Endy je nasratý." Posledný žartík ale vzal s nadhľadom. Keď sme minulú jar kúpili malé kačičky, báli sme sa, že ich bude naháňať po záhrade. Nuž sme zo žartu Endyho vložili do ich budúcej klietky so slovami, že je problém vyriešený. Trošku sa tomu čudoval, no keď som ho z klietky vybrala a pohladkala ho po hlave, všetko mi rýchlo odpustil.

Tešil sa dokonca aj na česanie a úpravu srsti trimovaním, na čo iné psy ani zďaleka nemajú toľko trpezlivosti. Ale rád bol len ak som kefu alebo hrablo chytila do ruky ja. Mne dôveroval až natoľko, že mi dovolil všetko. Keď mal problém s pazúrikom, prišiel rovno za mnou, zdvihol labku, aby mi ten pazúrik ukázal. Vedel, že aj keď nie všetko bude príjemné, vždy mu chcem iba dobre. Veľmi rýchlo pochopil, že aj precízna úprava srsti nie je iba na parádu. Pokojne stál a nechal, nech ho pekne upravím. Nech mu vyčistím očká, ušká... 

Trimovanie sa vyplatilo. Po pár mesiacoch Endy prestal zanechávať po celom dome popadané chumáče vatovitej srsti. Po dvoch rokoch mu mierne zhrubla srsť. Ale vypadávajúce chĺpky neboli hladným dôvodom, prečo som sa rozhodla skúsiť ho trimovať. Mne šlo hlavne o zvýšenie kvality srsti. Práve kvôli kvalite srsti sa má westík vždy trimovať a nie strihať!

Kvalitnejšia srsť mala Endymu pomôcť zvládať rôzne rozmary počasia. Aj pomohla. Hoci Endy nikdy nezískal úplne typickú srsť westíka, trimovaná srsť svoj ochranný účel plnila. Odrazu toleroval extrémne teplo aj príliš ostré slnko, ktoré ho vždy predtým vyhnalo do tieňa. Lepšie znášal silný dážď, vietor, sneh i ľad. Jeho srsť nenasávala toľko vody ani nechytala pachy a špinu. Vďaka úprave mohol vonku tráviť oveľa viac času s Vikinkou. Bol schopný sa vedľa nej vyvaliť na priame slnko a ležať. 

Bolo nám od začiatku jasné, že Endynko horšie zvláda teplá. Len sme tomu nepoznali dôvod. Preto sme ho dali pre istotu preventívne vyšetriť a lekár zistil, že má slabé srdiečko. Tabletky ešte dostávať nemusel, nebol vraj na tom až tak zle, všetky vyšetrenia ukazovali celkom dobré výsledky. No mali sme ho trošku krotiť v aktivitách a dávať pozor. Aby sa veľmi nenabehal a nevyčerpával. Hlavne v lete. Sparné dni jeho srdiečku škodili najviac. Len ako donútiť aktívneho havka, nech pri vás sedí? 

Chodila som domov tak často, ako sa dalo. Pri mne sedel rád. Aj pri priateľovi. Občas za ním chodil ako jeho tieň. Dokonca aj v noci ležal hlavne pri ňom. Strážil jeho aj Vikinku. To boli jediné momenty pokoja, kedy som vedela Endyho odfotiť.

Ale keď boli vonku a objavil sa čierny labrador, naháňačke nedokázal odolať. Hneď bol v pohybe a lietal ako odtrhnutý vagón. Preto sme povedali krstnému otcovi, nech Terryho púšťa len keď Endy nie je na dvore. Ak mu napriek tomu utiekol, neraz som musela ísť k plotu, prerušiť Endyho naháňačku, vziať svojho rozčúleného havkáča na ruky a rýchlo domov. Nech si neuženie infarkt. Aj otec musel neraz takto zakročiť. Endy bol temperamentný hafan.

To leto, keď sme sa dozvedeli o Endyho slabom srdci, bolo zároveň posledné leto môjho otca. Už mal zasa problémy, ale neposťažoval sa nám ani slovkom. Mal obavy, že ho zasa ho budem hnať po doktoroch. Endy otcove zámery akoby pochopil a na čas sa upokojil. Svoje dni trávil s pánom v jeho dielni a naháňačke sa venoval minimálne. Je však viac ako pravdepodobné, že aj keby Endy vedel rozprávať, svojho tatu by som nedostala k lekárovi ani tak. Veď som ho stále presviedčala, aby šiel na kontrolu. Bola to naša najčastejšia téma. Už sa ale nechcel so mnou o tom baviť, lebo nemal najmenšiu chuť chodiť po vyšetreniach. Musel tušiť, čo sa blíži a chcel v pokoji dožiť doma. A Endy to musel vedieť tiež, preto sa zmenil.

Jedného dňa pred Vianocami prišiel zdrvujúci telefonát z domova. Volala mama a oznámila hroznú správu. Otec nečakane zomrel. Mama nezvykla odchádzať preč z domu na dlhý čas. Nebol dôvod, pretože väčšie nákupy som robila skôr ja alebo brat. Ona bola doma s otcom. Ak niečo potrebovala, tak nanajvýš odbehla po čerstvé pečivo alebo mäso. Aj v ten deň odišla iba na pár hodín nakúpiť najnutnejšie potraviny a keď sa vrátila, otca našla nehybného na zemi. Pri ňom ležal smutný Endynko s ňufáčikom dotýkajúcim sa ruky svojho milovaného pána. 

Oživovanie nepomohlo a aj privolaný lekár už len skonštatoval to, čo bolo jasné - smrť. Neviete si predstaviť, ako sme si všetci vyčítali, že sme pracovali a neboli pri otcovi. Hlavne mama sa so svojou cestou na nákup dodnes nevie zmieriť. Nič by sme asi nezmenili. Niečo podobné zažíva veľa ľudí. Ale aj tak nás trápi, že doma nebol nikto, iba Endy. Ďakujeme pánu Bohu, že sme si ho adoptovali a aspoň on bol pri ňom do posledného dychu. On jediný dostal šancu sa s ním rozlúčiť a zároveň niesol chudáčik takú ťažobu z odchodu svojho milovaného pána.

Aj psík dokáže smútiť. Celé týždne neexistovala žiadna zábava. Ani Terry. Endy iba tíško ležal vo svojom kresle na vankúšiku v tvare psíka a pozeral do prázdna. Keď sme prišli domov, trošku pookrial a bol aj veselý, ale už nie tak ako predtým. Ani jeho vzťah ku mne už nebol rovnaký. Stále ma zbožňoval, stále mi veril a nechal sa odo mňa česať, ale už tak nevyhľadával moje objatie. Zrejme som mu až priveľmi pripomínala otca. Zdedili sme rovnaký typ pleti, vlasov... Pánovo miesto v jeho srdci ale zastal ďalší muž. Môj priateľ. Endy mal aj predtým môjho priateľa veľmi rád, ale po smrti pána sa jeho láska k nemu znásobila. 

Keď mama potrebovala niečo vybavovať v meste, Endy chodieval k nám domov, alebo sme prišli my za ním. Niekedy sme ho vzali k nám na pár dní len tak. Aby zmenil prostredie a mohol si užiť aj život v meste. S Vikinkou aj Candy. Trávili sme s ním veľa času a bol nám za to veľmi vďačný. Jeho vzťah k môjmu priateľovi ma tešil. To, či máte po svojom boku dobrého človeka, zistíte hlavne podľa reakcie vášho štvornohého miláčika. Pes by si neobľúbil človeka, ktorý by nemal s jeho pánom dobré úmysly. A toto bol už druhý psík v rodine, ktorý moju lásku zbožňoval. Endy sa nechal priateľovi pokojne aj učesať. To hovorilo za všetko.

Jeho posledná fotka je za volantom auta, kde si priateľ sadol, aby utrel palubnú dosku od prachu a on Endy tam za ním vyskočil. Tak priateľ zatvoril dvere, položil Endyho laby na volant a tvárili sa, že šoféruje. Bolo podarené, ako hľadel pred seba a aj vedľa, ako keby kontroloval obraz v spätnom zrkadle. Musela som ho odfotiť. A to boli zároveň posledné dve fotky s Endym.

Rok a pol po smrti pánička odišiel za dúhový most aj Endy. Bol to veľmi náhly a maximálne nečakaný odchod. Len dva týždne predtým bol na pravidelnom očkovaní a absolvoval aj preventívne vyšetrenia. Nejavil absolútne žiadne problémy. Všetky výsledky boli v norme. Ešte sme sa tešili, že je v takej skvelej forme na svoj vek (12 rokov). 

Nikto z nás nerozumie, ako sa mu mohlo tak rýchlo zhoršiť zdravie. Doslova zo dňa na deň. Ešte v nedeľu sme sa s Endym hrali a veselo šantil na dvore. Samozrejme pri všetkej opatrnosti. Nesmel veľa vyvádzať. Ako sme odchádzali autom, bol smutný, ale vyprevadil nás a rozlúčili sme sa so slovami, že čoskoro prídeme zasa. Bol v poriadku. 

V pondelok ráno mi mama telefonovala a hovorila, že akosi stratil náladu pobehovať. V utorok prestal reagovať na psy v televízore štekaním, čo uňho nebolo obvyklé. Akoby ani nevládal štekať a zachrípol. Ale miska ostala prázdna, granule všetky skončili v jeho brušku. Problémy s trávením nemal. Tak sme usúdili, že sa zrejme iba napil studenej vody, alebo pridlho štekal a bolí ho hrdlo. Mama ho už radšej nepúšťala von a nechala ho, nech oddychuje. 

V stredu ráno mu však odrazu zbledol ňufáčik a to nikdy neveští nič dobrého. Hneď musel k veterinárovi a už cestou k nemu mal problém s dýchaním. Doktor nám žiaľ oznámil smutnú správu. Endynkovi zlyhávalo srdiečko, v pľúcach mal plno vody a nebola nádej, že by ho mohol ktokoľvek zachrániť. Poslal nás však pre istotu ešte k inému lekárovi, ktorý mal v ordinácii aj kyslíkovú komoru a lepšie vybavenie na prípadný zákrok. 

Stav sme telefonicky konzultovali aj s ďalším veterinárnym lekárom a záver všetkých troch odborníkov bol rovnaký. Museli sme s mamou spraviť najťažšie rozhodnutie v živote. Rozhodnutie v záujme Endyho. Nemalo význam ho nechať dlhšie trpieť. Aj keby Endy okamžite podstúpil zákrok, bola mizivá šanca, že ho s takým slabým srdiečkom prežije. Domov sa nám už Endynko živý nevrátil. Po injekcii zaspal a viac sa nezobudil. 

Stalo sa tak na prvé meniny bratovej dcérky Margarétky - 10. 6. 2020. Veľmi sme sa chceli tešiť. Oslavovať. Skrývali sme žiaľ tak, ako sa len dalo. Ale ťažko sa človeku raduje, keď jeho srdce krváca.

Na pamiatku po Endynkovi ostala iba deka a vankúšik nasiaknutý jeho vôňou, ktorú Vikinka dlho po jeho odchode chcela stále cítiť. Líhavala si na vankúšik a smútila. Ani som sa nestačila spamätať zo smútku a o pol roka odišla aj Vikinka. Zomrela v posledný novembrový deň. V to ráno, keď som s ňou chcela cestovať do Trenčína na MRI vyšetrenie, ktoré malo odhaliť, či nemá metastázy nádoru na mozgu (ktoré pravdepodobne mala, chúďatko). 

Bol to ďalší z najhorších rokov v mojom živote. Behom pol roka som prišla o dvoch najlepších priateľov a spolu s nimi aj časť zmyslu života. Nič ma nebavilo. Mala som snahu písať články, nech sa odreagujem. Dokonca som sa snažila robiť i vianočne ladené fotky kozmetiky s tým, že vám o nej napíšem. Ale myšlienky sa aj tak točili okolo Endyho a Viky. Preto bol môj blog už od júna prázdnejší než obvykle a článkov pribudlo veľmi málo. 

Čas ale beží ďalej, smútok ustupuje pekným spomienkam a do života mi vstúpilo nové stvorenie. 5 alebo 6-ročná fenka westíka (vek nevieme) s menom Vilmuška zachránená z množiarne. 

Vilmuške sa u nás doma veľmi páči, pomaly si zvyká a napĺňa nám dni radosťou. Ešte nie je jasné, kedy sa prestane všetkého tak veľmi báť. Začuje mužský hlas a už sa trasie. Musela byť týraná a rodiť šteniatka ako na páse. Niet divu, že má zo všetkého strach. Ešte veľa vody v potokoch pretečie, kým sa naučí ľuďom dôverovať.

Myslím si však, že sa k nám Vilmuška nedostala úplnou náhodou. Vilmuška je totiž na 50 % podobná Vikinke a na 50 % je to Endy. Keď sa predvčerom začala chladiť jazykom a robiť pritom "Ke-ke-e-ke-ke", čo robievala Viky, priateľovi aj mne vyhŕkli slzy. Keď potom pozriem do jej očí, prihovorím sa jej a začne robiť úklony, vidím dobráka Endyho. Lásky sa nám vrátili domov. Ako Vilmuška. Pevne dúfam, že čas a láska sú najlepší lekári a že u nás Vilmuška prežije dlhý a spokojný život.

Tiež sa vám môže páčiť