Aké je to byť závislým na strese a nešťastí

Vo výklade bolo ešte zopár trefných charakteristík, na ktorých som sa vtedy smiala aj ja sama. Nikto ma nikdy lepšie neopísal. Výstrahou pre mňa mala byť závislosť na problémoch a dutina. Podľa výkladu pána profesora, osoba, ktorá obrázok kreslila, zažila vo svojom živote určitú traumatickú udalosť. V jej podvedomí nechala hlbokú ranu a tá súvisí s dutinou v strome na obrázku. Je to človek s premenlivou náladou, ktorý žije v neustálych starostiach a môže byť na problémoch závislý. A ak práve teraz náhodou nejakú drámu neprežíva, tak si nejaký nový problém určite čoskoro nájde.

Určite poznáte aj vy vo svojom okolí pár ľudí, ktorí neustále musia niečo riešiť. Možno ani tak nie problémy cudzích ľudí (to je trošku iný problém), skôr si hľadajú svoje vlastné. Niečo, čo súvisí aj s nimi. A akonáhle tomu prídu na kĺb, už majú naporúdzi niečo nové, s čím sa môžu znepokojovať. Ale pozor, lebo navonok sa nezainteresovaným cudzím osobám môžu javiť aj ako veselí. Až prehnane veselí. Ich znepokojivé tajomstvo sa ale raz objaví a varujem, bude to drsné. Dovtedy sú pre všetkých, čo sa im dostanú na kožu, záhadou.

Tak ako ja. Miestami flegmatička, ktorú by údajne nerozhádzala ani debnička granátov. Inokedy mierne povedané strelená a potom smutná. Šialene smutná a nešťastná. Pred čím ma moje podvedomie chcelo toľko rokov chrániť? Muselo to byť niečo veľké, ale vyhlo sa to vyriešeniu a ja už o ničom neviem.

 

Kým prejdem k vysvetleniam, skúsim svojimi slovami načrtnúť úlohu podvedomia. Ľudské podvedomie zodpovedá modelu akejsi studnice túžob, osobných nastavení i vzorcov správania. Ale tiež je to určitá ochrana bytosti pred návalom vyčerpávajúcich a/alebo nepochopených myšlienok. 

Podvedomie teda môže byť aj akási zadná zásuvka, do ktorej si odkladáme menej či viac podstatné rozpracované myšlienkové "projekty". Hlavne nespracované alebo nepochopené zážitky a pocity. Jednoducho ich tam šupneme.

Veci v podvedomí ale nie sú hermeticky uzatvorené. Dostávajú sa von a to obvykle v noci. Vtedy, keď im v tom naše vedomie nedokáže zabrániť, pretože to momentálne spí. Tieto myšlienky sa potom zvyknú premietať do snov. A niekedy vyvolávajú aj iné javy, ale k tomu sa ešte dostaneme.

Najviac vecí na odklad sa do zásuvky ukladá v detstve. Preto musíme byť veľmi opatrní, čo pred dieťaťom povieme alebo urobíme. Ešte nevie tak dobre spájať fakty a tvoriť ucelené, jasné a správne závery, pretože mu chýbajú vedomosti a skúsenosti. Dokonca aj nadmerne inteligentné deti potrebujú čas, aby ich myšlienky dozreli a aby sa s vysvetleniami dospelých dokázali uspokojiť. Práve preto bývajú mnohé záhady života v detskom veku obvykle uložené do zásuvky. Dočasne. Kým dieťa trošku nevyrastie a nepríde pochopenie.

Úplne najviac času potrebuje stráviť v zásuvke trauma. Trauma však nie je iba "nejaká udalosť". Je to udalosť s potenciálom drevokaznej huby, ktorá v nespracovanom stave do šuplíkov vlastne nepatrí. Nie je jedlá a spôsobuje rad zažívacích ťažkostí, na ktoré sa ako reťaz nabaľujú nové a nové problémy. Hubu treba čo najskôr zneškodniť, nie ju dlhodobo skladovať. Zvlášť nie od detského veku, pretože vieme, čo robia huby s drevom. Rozožierajú ho a ničia. 

S dieťaťom je potrebné za každých okolností jednať úprimne a vysvetľovať spôsobom primeraným k jeho veku. Nie deti odbíjať slovami: "Na to si ešte malá(ý)!" Dospelí však spravidla radi zabúdajú, že aj oni raz boli deťmi a nevedia, ako veľmi môže trauma zasahovať do života dieťaťa, ktoré nedostalo uspokojivé vysvetlenie. Alebo napríklad muselo mlčať a s ničím sa nezdôverilo kvôli očakávanej zlej reakcii rodiča. Alebo aj vysvetlenie dostalo, ale nie je s ním spokojné a teda huba ďalej žije. Nebuďte takíto rodičia. Majte s deťmi trpezlivosť.

Medzi najzávažnejšie traumy patrí smrť alebo vážna choroba blízkeho človeka, vlastná choroba, alebo nehoda, domáce násilie, zanedbávanie zo strany blízkej osoby, prežitie prírodnej katastrofy, sexuálne zneužívanie a šikana. Dieťa nerozumie, prečo sa také zle veci dejú alebo diali. Vie iba to, že trauma uňho vyvoláva zlé pocity a má potrebu sa k nej nejaký čas vracať. Čaká uspokojenie svojej otázky, utíšenie zvedavosti, odstránenie pochybností. Pochopenie ale neprichádza a rana sa nebojí. 

Nehovorím ale, že rovnaké rany na duši nemôžu utŕžiť aj dospelí ľudia. Akurát oni majú neraz tú výhodu, že nemusia žiť s traumou tak dlho a už čosi vedia o živote. Nie sú ako deti, ktoré polarizujú všetko na dobré alebo zlé.

O PSTP (posttraumatickej stresovej poruche) sa toho v časopisoch, na internete i v knihách dozviete veľa. Avšak medzi moje najobľúbenejšie knihy, ktoré mi najlepšie objasnili tento problém, patria knihy autorky Doreen Virtue. Napísala tiež veľa kníh o anjeloch, čo nie je práve moja literatúra. Reč je teraz o poradenských knihách z oblasti psychológie. Ako psychoterapeutka vo svojej praxi stretávala práve ľudí ako som ja. S osobami, ktoré si neupratali a uzatvorili do podvedomia svoje nespracované traumy - prevažne z detstva. Vyrástli z nich nepokojní ľudia a o tých napísala knihu "Zbavte sa závislosti na strese a nešťastí!" .

Závislosť na strese naozaj existuje a život s touto závislosťou má v podstate jedinú výhodu. Z môjho pohľadu je pestrý a nikdy sa nenudíte. Vždy máte čo riešiť. Zlé je však to, čo zbytočná dráma spôsobuje telu. Nepokoj a takmer trvalo zvýšená hladina kortizolu organizmus vyčerpáva a nadmerne zvyšuje hladinu bielych krviniek (zvlášť leukocytov a lymfocytov B a T). Z článku o vakcíne proti COVID-19 už viete, že je reč o zložkách imunitného systému, ktorý sa životom plným stresu neustále drží v pohotovostnom režime. V prevencii proti chorobám mu takéto nastavenie príliš nepomáha. Aj preto som mala od začiatku taký rešpekt voči chorobe, ktorá vlani postihla celý svet a stále ničí životy. 

Nastavenie na drámu "dopomôže" jedine k histamínovej intolerancii a táto človeka nanešťastie vedie práve k chuti na to, čo mu ešte viac škodí. A dokonca v domnienke, že ho také jedlo upokojí. Poznám viacero ľudí s histamínovou alebo potravinovou intoleranciou. Takmer všetci boli u svojho lekára považovaní za blázna (pretože intolerancia sa diagnostikuje ťažko, nie je to alergia), mali rad rozličných príznakov a všetci žili v dlhodobom strese.

Ľudia, ktorí takto fungujú, v nastavení na drámu, bývajú pomerne činní ľudia, ktorých by ste možno vôbec netipovali na nejaké problémy. Až kým sa vám neotvoria a nezačnú sťažovať. Ale mnohí aj tak dosahujú slušnú kariéru, pretože ponaučení z minulosti majú silné povedomie o svojich cieľoch a z cesty neschádzajú. Neostávajú len pri snívaní, ale osobnostne vyrastú a na svojich túžbach pracujú, čo je krásne. Lenže takýto život je z mojej osobnej skúsenosti aj tak ako život na zlatých ihlách. Čo na tom, že sú zo zlata, keď pichajú... A príchuť každého chvíľkového víťazstva nad aktuálnou drámou chutí ako trnky. Prvý pocit je lahodný, sladký, ale sladkosť sa dlho nezdrží a čochvíľa vám stŕpne celý jazyk z novej výzvy na pláne dňa. Takto nejako vyzerá život v závislosti na strese. Jeden problém uzavriete a už je na obzore druhá vec, nad ktorou sa môžete rozčuľovať. Verte mi, nie je čo závidieť.

Ďalšia knižka od Doreen Virtue s titulkom "Zbavte sa svojich kíl bolesti" mi prezradila i jeden dôležitý a znepokojivý fakt o deťoch. Deti majú po prežití traumy nepríjemnú tendenciu obrátiť všetko proti sebe. Aj keď im niekto ublíži, sú schopné prevziať vinu a hnevať sa len na seba. Nie na skutočného vinníka. Najhoršie z toho celého vyšli dievčatá. Doreen sa vo svojej praxi stretávala s množstvom šikanovaných či sexuálne alebo inak zneužitých žien. Čo mali spoločné, bola jedna vec. Všetky po uzavretí traumy z mladosti trpeli v dospelosti poruchami príjmu potravy! Neúcta k svojej osobnosti a postave vie totiž narásť do obludných rozmerov. A nehovorím len o konfekčnej veľkosti. Rovnako ako môže človek pribrať, tak isto sa môže vnímať ako tučný neoprávnene. Mentálna anorexia a bulímia býva často dôsledkom traumy zo šikany a posmechu. Ale to už dávno viete.

Budujte si s blízkymi ľuďmi dôverný vzťah, aby ste poznali, keď nie sú vo svojej koži. A keď sa niečo zlého nedajbože stane deťom, buďte opatrní o to viac. Nikdy nenechajte deti napospas domnienke, že sú za všetko zlé zodpovedné ony. Mohli by utrpieť na sebavedomí a vypestovať si komplex menejcennosti. Dieťa potrebuje vnímavého rodiča, či priateľa, ktorý nebagatelizuje. Dokonca sa nebude smiať ani z malých-veľkých detských problémov, ktoré sú dospelému človeku často na srandu. Vety ako: "Mať tak tvoje problémy."; "Netráp si tým svoju malú hlavičku."; "Pochopíš až vyrastieš." ešte žiadnemu dieťaťu uspokojenie nepriniesli. Vám ako dospelým by to stačilo? Asi nie.

Vedzte, že nepochopenie a otočenie hnevu na seba traumu ešte viac prehlbuje až vzniká čoraz väčšia dutina v inak zdravej duši. Nejde ale večne držať nepochopené myšlienky v hlave. Toto nezvláda ani dospelý, tobôž nie dieťa. Podvedomie, ochrana, preto uskladní traumatizujúci zážitok vo svojej najväčšej hĺbke na poriadne dlhú dobu a môže si ho tam nechať bez povšimnutia celé roky či desaťročia. Či ste dieťa, alebo dospelý, váš mozog sa od traumy v záujme zachovania zdravia doslova odpojí a zmenší sa citlivosť na danú udalosť. Rana tak zatiaľ môže doslova obrásť machom ako dutina v strome. Niekto môže len kvôli minulým udalostiam na svoje okolie pôsobiť dokonca ako necitlivý. Aj o mne hovorili rodičia, že nie som ani zďaleka taká citlivá ako môj brat. Trauma sa dlhý čas javí, ako keby neexistovala a nikto o nej nevie. Ani obeť. S hlbokou ranou skrytou v podvedomí fungovať dlhodobo nejde a buďte si vedomí, že jedného dňa to praskne. 

To je vlastne ponaučenie pre všetkých ľudí na svete. Keď niekoho nepoznáte, nesúďte ho! Nikdy nemôžete vedieť, čo sa deje v koži i hlave iného človeka. Žijete výhradne vo vlastnom tele. Dobre si preto rozmyslite, kým nad niekým vyrieknete akýkoľvek neľútostný ortieľ. Ja som sa za svoj život rečí o mojej hmotnosti napočúvala veľa a verte mi, nebolo to príjemné. Človek, ktorý sám seba neznáša, nepotrebuje ďalšie argumenty, prečo by sa mal mať rád ešte menej. 

V dobrom myslená kritika môže byť fajn, ale nie na každého funguje očakávaným spôsobom. Ak práve vaše slovo spôsobí prasklinu v dutine, budete si želať, aby ste boli na kilometre ďaleko, alebo keby ste nikdy nič také neboli povedali...

Kým si človek niečo uzamkne v podvedomí a kým raz všetko praskne, jeho myseľ môže podnety nejaký čas ešte spracovávať a vytvoriť si zvláštne modely správania ako východisko z tejto galiby. Neviete niečo vyriešiť? Nevadí. Pomôžete si tým, čo momentálne máte naporúdzi a čo vám zdanlivo pomáha. Len aby ste na to nemysleli a nezožierali sa. Tá vaša pomoc vyzerá ako krátky rebrík  z lana v struhe z polovice plnej vody, ktorý aj tak nedosiahne až na vrchol a čoskoro sa rozmočí. Ale aspoň vás teraz drží nad hladinou, aby vám nebola zima. Riešenie to je. Aj keď len dočasné a lepšie by bolo skúsiť z tej struhy vyliezť.

Malé deti veľa múdrych riešení nepoznajú a nedokážu spravidla svoj vlastný liečebný proces rozumne korigovať. Vedia napríklad, že ventilovať sa môžu prejavom hnevu, rebélie, konzumovaním sladkostí... V tom lepšom prípade hrou s kamarátmi. Kým pri pestovaní vzťahov nestratia pojem o vlastnej hodnote, je to naozaj ten lepší prípad. Lebo v reakcii na traumu je možné všetko. Aj udržiavanie priateľov nasilu. Možno ste aj vy poznali dievča alebo chlapca, ktorí tak veľmi túžili po spoločnosti, že nechali sebou manipulovať. Čo ale za tým bolo, už možno nikdy nezistíte.

Staršie deti i dospelí majú okrem vyššie spomenutého aj iné metódy. Z niektorých ľudí sa stávajú problémoví ľudia a lietajú z prúserov do prúserov. Iní si ale vedia nájsť nové koníčky, dobrých priateľov, dokončiť školy, zadovážiť dobrú prácu, vybudovať kariéru a životom plávajú zdanlivo bezstarostne. Náznakom, že sa v minulosti niečo udialo, sú iba rôzne tiky a zvláštne reakcie. Nemali ste náhodou šéfa podivína? Ja veru áno. Pár takých s divnými reakciami bolo.

Keď píšem o reakciách, nemám na mysli obsedantno-kompulzívne poruchy, keď napríklad niekto nechce skočiť na čiernu kachličku, lebo smie chodiť iba po bielych. Alebo keď na pracovisku utiera handrou všetky kľučky a 500 x denne si umýva a dezinfikuje ruky. Toto sú silné úzkostné stavy, ktoré vyžadujú odbornú pomoc.

Skôr ide o menej nápadné reakcie, ktoré ale vznikajú automaticky a bez uvedomenia. Niektorí ľudia si napríklad radi začnú uťahovať z niekoho alebo sa začnú smiať v maximálne nevhodnej chvíli. Alebo sa vedia uraziť na niečo, čo každý iný považuje za normálne. Alebo ich prepadajú záchvaty hnevu (aj keď sú to inak anjeli) či pažravosti. 

Malé odbočenie: Áno, niektorí do seba naozaj pchajú jedlo iba preto, lebo jedlo zapĺňa. Imaginárne vie jedlo zaplniť aj dutinu a utíšiť boľavú dušu. Tento model sa uchováva po dlhé roky. Až sa stane to, že emocionálny hlad začne prebíjať skutočný fyzický hlad a človek nekontrolovane priberá. 

Túžba po blízkosti zasa prebíja lásku a podkopáva sebaúctu. Niektoré osoby preto ostávajú v nefunkčných vzťahoch, v ktorých trpia bitkami, šikanou, nedostatkom základných ľudských potrieb. A aj tak žijú s agresormi. Nevedia ale, prečo to robia. Tá skutočná príčina je skrytá pred zrakmi všetkých. Aj pred nimi samými. A niekedy vyústi aj do fóbie, ktorú nevedia prekonať.

Najhorší na tom všetkom je fakt, že oni si svoje chybné správanie uvedomujú a márne sa snažia udržať kontrolu nad životom. Kladú si otázku. Prečo toto prichádza? Veď sa cítia byť v poriadku. Fyzicky aj psychicky. Áno, tieto naučené modely správania ako riešenia v stresovej situácii nedávajú žiadnu logiku. Ide totiž o vypestovanú závislosť. Súvisí so stresom, na ktorý sme si zvykli a zbaviť sa tejto závislosti aj modelov správania je veľmi ťažké. 

Skúsim vám priblížiť, prečo je také ťažké prestať byť závislým na strese a začať sa na svet i seba dívať inak, pretože som si tým prešla sama. A vlastne si tým stále prechádzam, ale je to v štádiu riešenia.

Problémom a príčinou týchto prejavov je, že ak ste uzavreli traumu, tá dutina vo vašom vnútri stále jestvuje. Starosti v nej uložené si žijú vlastným životom, pričom ten váš život aj naďalej a stále ovplyvňujú naučené modely. 

Neprítomnosť potlačených spomienok vo vedomí iba komplikuje hľadanie odpovede na to, prečo ľudia v niektorých situáciách reagujú tak ako reagujú, hoci navonok si žijú ako v bavlnke. Nepríjemnú spomienku totiž už dávno neriešia a pomaly aj zabudli, že sa niečo stalo. Ale skutok sa udial, reakcia naň prišla, zvyknutie na stres s ňou súvisiaci tiež. Stres v podstate spustí hocičo, čo hoci len okrajovo zážitok pripomína a akciu sprevádza reakcia. Naučené správanie v strese. 

Život v závislosti na strese pripomína jazdu na húsenkovej dráhe. Keď jej náhle poklesne hladina stresových hormónov, má abstinenčné príznaky a potrebuje ísť hore. Opäť túži po vzrušení, vystúpení do výšin. Zasa si nájde niečo, čo môže riešiť. Lenže za vrcholom čaká ďalší strmhlavý let nadol a smútok. Nemôžete sa preto naháňať stále za niečím novým. Vy iba v podstate utekáte od svojej minulosti a lepšie by bolo nechať ju, nech vás doženie. Pred rokmi v kritickom čase boli vaše dnešné reakcie normálne. Aj stres. V danej situácii ste sa potrebovali nejako brániť. Už je to však za vami a takéto vnútorné nastavenie už nie je nutné ani žiadané.

Dorren to veľmi pekne vysvetlila v knihe o závislosti na strese. Aj ja sama na sebe viem, že ľudia s uzatvorenou a nevyriešenou traumou by veľmi chceli byť šťastní, no šťastie je cesta. A my by sme k nej videli i chodníček. Vydláždený hladkými kamienkami, vystlaný machom. Ale aj tak pôjdeme cez tŕnie, lebo utrpenie akoby nás bavilo viac. Je to smutné, ale je to tak.